O popularite Vysokých, Nízkych, či Západných Tatier sa vôbec nemusíme baviť. Ich slávne hrebene, či skalnaté sedlá sú každému turistovi dôverne známe. Keď však pôjdeme do najvýchodnejšej časti týchto našich najmenších veľhôr sveta, tak narazíme na časť s názvom Belianske Tatry. Síce, podľa mňa nie sú tak populárne, ale stoja za zmienku, ba dokonca aj za turistiku po ich krásnych, neokukaných chodníkoch. Hlavne na jeseň sú ich trávnaté hrebene dielom dokonalosti.
Plán jazdy tejto turistiky: Ždiar – Monková dolina – Široké sedlo – Vyšné kopské sedlo – Kopské sedlo – Tatranská Javorina
*Táto trasa podlieha v zimnom období sezónnej uzávere chodníkov.
Začíname v obci Ždiar – Monkova dolina
Po príchode do Ždiaru sme odbočili smerom do Monkovej doliny (je to tam všetko pekne značené, treba len sledovať značky). V areáli sú parkoviská, takže máte kde zastaviť a nechať auto. Pri odbočke z hlavnej cesty na Monkovu dolinu je aj zástavka autobusu, takže dostupnosť je fajn aj pre nevodičov. Monkova dolina je v zimnom období známa lyžovaním. Viete sa v nej aj ubytovať v rôznych hoteloch.
Monkovou dolinou do Širokého sedla
Začiatok trasy vedie po červeno značenom chodníku, okolo chatiek, v ktorých sa dá ubytovať. Je to tam fakt pekné. Najprv úplne letmá prechádzka naberá po pár metroch na vážnosti a pozvoľna sa terén dvíha. Z lúky sa ocitneme v lese s drevenými mostíkmi, ako niekde v rokline Slovenského raja.
Aj scenéria lesa je podobná ako v Raji. Všade mokro, mach, skaly… rozprávka.
Ja som sa na túto túru vybrala na jeseň, čo znamenalo, že terén v lese bude zrejme premočený. Bol.
Les v tomto úseku je hustý, čo znamená, že slnečné svetlo do neho preniká fakt ťažko. Či v lete, či na jeseň, treba s týmto faktorom počítať. Šlo nás hore dosť a všetci sme bojovali so strmým chodníkom plným blata a šmykľavých skál. Bol to naozaj boj. Nie jeden krát aj nebezpečný. Mne pomáhali paličky, takže odporúčam ich mať so sebou. Určite sa na tejto túre bude hodiť aj náhradné oblečenie.
Keďže kvôli stavu chodníka som zvolila prístup – pomaly ďalej zájdeš, tak cesta do Širokého sedla trvala snáď 26 rokov. A nebudeme si klamať, to prevýšenie tiež nebolo najmenšie. Choďte pomaly a vychutnávajte si okolité výhľady na Ždiar, či Maguru. Sú absolútne neokukané. Za dobrej viditeľnosti sa dá dovidieť až do Pienin na Tri koruny (viď fotka vľavo).
Po asi dvoch hodinách som sa konečne ocitla mimo lesa, v kosodrevine, čo znamená, že čo nevidieť som v Širokom sedle.
Otvorili sa úžasné výhľady na hrebeň Belianskych Tatier. Po pravej strane sa týči Ždiarska vidla. Tesne pod Širokým sedlom je chodník tvorený z drevených schodov, tak ako napríklad pod Volovcom v Západných Tatrách, či pod Vyšným Kôprovským sedlom vo Vysokých Tatrách.
Široké sedlo 1826 m n.m.
Prvý checkpoint dnešnej túry. Široké sedlo.
Po niekoľkohodinovom šliapaní blatom bolo slnkom zaliate Široké sedlo príjemnou zmenou. Hoci fúkal vietor, nebol nepríjemný. Deň bol celkom teplý a toto jesenné, horské slnko pekne zahrievalo na tele, ale aj na duši.
Výhľady. Dámy a páni, tie výhľady boli neuveriteľné. Nechcem sa opakovať, ale budem. Keď chcete zažiť Tatry z menej komerčnej strany, sledovať doliny, kopce a štíty akoby ste ani neboli v Tatrách, ale niekde mimo Slovenska, tak toto je turistika pre Vás.
Širokému sedlu dominuje výhľad na Ždiarsku vidlu. Vedie na ňu neoficiálna trasa, nie je povolené na ňu chodiť. Tak isto ako je už roky uzatvorený hrebeň Belianskych Tatier pre turistov. Je potrebné to rešpektovať.
Zo Širokého sedla do Vyšného Kopského sedla (1933 m n.m.)
Chodník zo Širokého sedla do Vyšného Kopského sedla je príjemný. Nie je veľmi strmý ani náročný. Do pol hodiny stojíte vo Vyšnom Kopskom sedle, odkiaľ zažijete ďalšie úchvatné výhľady napríklad aj na Jahňací štít, Ždiarsku vidlu či vrchol Hlúpeho. Stále sa držíme červenej značky.
Nachádza sa tam aj skalný výbežok, na ktorom je takáto drevená lavička. Je to extrémne fotogenické miesto. Na fotke sa pozerám na Ždiarsku vidlu a v pozadí vidno Poľsko. Keby som sa otočila opačne, sledovala by som scenériu Vysokých Tatier (ako na fotke vyššie). Určite túto skalu nevynechajte.
Kopské sedlo 1750 m n.m.
Z Vyšného Kopského sedla som za cca 20 minút dosť nespevneným terénom došla do Kopského sedla. Nespevnený chodník plný pohybujúcich sa kameňov je nepríjemný o to viac pri zostupe dole. Odtiaľ sa viete napojiť na rôzne trasy. Viete sa vybrať na chatu Plesnivec, ku Bielemu plesu a z neho na Zelené pleso, či do Tatranskej Javoriny.
Kopské sedlo je akousi hranicou medzi Belianskymi Tatrami a Vysokými Tatrami.
Z Kopského sedla do Tatranskej Javoriny
Z tých rôznych možností, kde ukončiť túto turistiku pre mňa vyhrala možnosť – Tatranská Javorina (po modrej značke). Biele a Zelené pleso už poznám, a na týchto miestach v ten daný deň bolo milión ľudí. Veď pekné, jesenné počasie. Šla som z Tatranskej Javoriny do Kopského sedla, ale opačne ešte nie. V podstate ma čakal už len zostup dole. Najprv hrebeňom, potom úchvatným lesom Meďodolov až na Muráň.
Trasa Tatranská Javorina – Kopské sedlo je robená ako náučný chodník. Trvá cca 2 hodiny a stúpanie nie je nijak extrémne. Čaká Vás na nej niekoľko altánkov na oddych a niekoľko studničkek s vodou. Pri každom altánku sa nachádza tabuľa, z ktorej sa dozviete zaujímavosti o faune a flóre Zadných Meďodolov. Aj o tom, že sú to Meďodoly nie kvôli medveďom, ale preto, že sa v nich kedysi dávno ťažila meď.
Vhodné pre menej zdatných turistov, či rodiny s deťmi. Je to ale veľmi príjemná trasa s dokonalými výhľadmi.
Zamilovala som sa…
Veľmi ma to bavilo. Šla som túto trasu prvýkrát, čiže po Kopské sedlo bolo všetko pre mňa nové. Keď hľadáte turistiku v Tatrách, z ktorej nevidíte po sieťach tisíc fotiek denne a dookola tie isté, otrepané výhľady, tak toto je určite ono. Hoci aj tie „otrepané“ výhľady milujem. Ale určite ma chápete.
Jednoznačne si Belianske Tatry pripíšte na zoznam turistík, ktoré treba zažiť. Majú čo ponúknuť.
Boli ste už na tejto trase? Máte Belianky prejdené? Ktoré miesto v nich máte najradšej? Kľudne nechajte komentár pod článkom.
Videá a Výber z tejto, ale aj iných túr nájdete u mňa na Instagrame @na_ture_s_rysavou
