Niektoré víkendy si človek naplánuje. A potom sú také, pri ktorých máte pocit, že sa všetko poskladalo presne tak, ako malo. Počasie vyšlo na jednotku, jesenné farby boli nádherné, partia skvelá a trasa ponúkla všetko, čo sme od nej čakali – krásne výhľady, poriadne stúpania, dlhé klesania, smiech, dobré jedlo aj spoločné večery.
A presne taký bol náš ďalší spoločný prechod hrebeňom Nízkych Tatier. 🍁☀️
Ráno v Dolnej Lehote
Stretávame sa na parkovisku v Dolnej Lehote. A keď hovoríme, že nás bolo veľa, tak nás bolo naozaj veľa. Parkovisko sa pomaly plní známymi tvárami, batohmi a dobrou náladou. Každý ešte dolaďuje posledné veci, kontroluje výbavu a snaží sa nezabudnúť na nič, čo bude počas nasledujúcich dvoch dní potrebovať. O dopravu je postarané – čaká na nás objednaný autobus, ktorý nás odvezie na začiatok našej trasy do Lúčok.
Cesta ubieha príjemne. Niektorí podriemkavajú, iní využívajú čas na rozhovory. Veď keď sa nás stretne toľko pokope, je škoda každú minútu prespať. 🙂 Ani sa nenazdáme a vystupujeme. Dolaďujeme posledné úpravy na batohoch, dávame si malé raňajky či maškrty a potom už vyrážame. Nad hlavami máme slnko a pred sebou prvé kilometre.
Slnko, farby a Krúpovo sedlo
Po zelenej značke stúpame smerom ku Krúpovmu sedlu. Jesenné Nízke Tatry sú jednoducho nádherné. Lesy hrajú všetkými odtieňmi žltej, oranžovej a hnedej a medzi stromami sa postupne otvárajú prvé výhľady. Slnko všetko ešte viac zvýrazňuje a my si začíname uvedomovať, že tentoraz nám počasie naozaj praje. Veď sme si ho predsa objednali. Rovnako ako pred rokom. 🍁
Do Krúpovho sedla prichádzame v dobrej nálade. Tu si dávame väčšiu prestávku. Nie je kam sa ponáhľať – chata je už blízko, a tak si môžeme jednoducho sadnúť, najesť sa, vyložiť nohy a užívať si chvíľu pokoja. Niektorí využívajú slnečné lúče na opaľovanie, iní dopĺňajú energiu. Hlavné však je, že sme spolu. A presne o tom tieto výjazdy sú.
Cesta na Štefáničku
Po čase sa predsa len začíname zbierať. Časť skupiny sa rozhodne ešte vybehnúť na Ďumbier, zatiaľ čo ostatní pokračujú smerom k chate. Cestou opäť obdivujeme výhľady a užívame si krásny jesenný deň. A potom ju konečne vidíme. Naším dnešným domovom sa stáva Chata M. R. Štefánika.
Ubytovanie máme zabezpečené a po príchode už nasleduje to, na čo sa po túre všetci tešíme – jedlo, pitie a zaslúžený oddych. O nás sa na chate starajú naozaj kráľovsky. A po celom dni v horách chutí jedlo ešte o niečo lepšie. Ďakujeme! ❤️ Lenže deň sa ešte nekončí. Predpoveď počasia stále sľubuje krásu, a tak vzniká nápad vybehnúť ešte raz na Ďumbier. Tentoraz na západ slnka.
Západ slnka na Ďumbieri
Nie každý by po celom dni v horách povedal: „Poďme ešte hore.“ My áno. 😁A stálo to za to. Postupne stúpame a s každým metrom sa mení svetlo okolo nás. Slnko klesá nižšie a krajina dostáva úplne inú atmosféru. To, čo sme cez deň videli v jasnom svetle, teraz pozorujeme v teplých večerných farbách. A potom prichádza moment, pre ktorý sa oplatilo ísť hore.
Západ slnka. Krásny, pokojný a presne taký, aký sme si želali. 🌅 Na chvíľu sa všetci zastavujeme a jednoducho pozeráme. Nie je potrebné nič hovoriť. Niektoré výhľady sa najlepšie užívajú potichu. A keď sa neskôr vraciame späť na chatu, obloha ešte stále pokračuje vo svojej šou. Farby sa postupne menia a my sa pristihneme pri tom, že opäť stojíme a pozeráme hore. Takéto chvíle sa do turistického denníka zapisujú samé.
Spoločný večer a vzácna hostka
Po večeri nás čaká ešte jeden spoločný program. Vďaka našim šikovným IT-čkárom sa nám podarí prepojiť počítač s projektorom a večer môže začať. Našou hostkou je Majka Stratilová, ktorá nám rozpráva o svojich trekoch a pretekoch. Nebolo to však iba o kilometroch, prevýšení či cieľových časoch.
Rozprávanie bolo predovšetkým o sebadisciplíne, prekonávaní samého seba, o chvíľach, keď človek musí zatnúť zuby, a o tom, že svoje ciele si treba nielen vysnívať, ale aj postupne odpracovať. A presne takéto príbehy dokážu človeka nakopnúť. Možno si počas nich každý z nás v hlave prehodnotil nejaký vlastný cieľ. Niečo, čo už dlho odkladá. Niečo, čo sa zdá byť príliš ďaleko. Alebo jednoducho niečo, do čoho sa treba pustiť a vydržať. Majka, ďakujeme za inšpiratívny večer. ❤️
Druhé ráno pokračujeme po hrebeni
Ráno nás čaká ďalší dôvod vstať skoro. Východ slnka. A opäť raz sa potvrdzuje, že skoré vstávanie má v horách svoje čaro. Obloha sa pomaly rozjasňuje, slnko vychádza spoza horizontu a my sledujeme, ako sa začína ďalší deň. Nasledujú spoločné raňajky, posledné prípravy, spoločná fotografia… A môžeme vyraziť. Pred sebou máme ďalšiu časť hrebeňa.
Naša trasa pokračuje smerom na Kamienku a Chopok. Ideme po hrebeni a kilometre pribúdajú takmer bez toho, aby sme si to stihli uvedomiť. Výhľady sa otvárajú na všetky strany, počasie nám stále praje a jesenná krajina pod nami vyzerá ako obrovská farebná mapa. A potom prichádza Chopok. Mnohí z nás si tu dávajú legendárnu parenú buchtu. A veru, neoľutujú. 😋 Po jedle pokračujeme po červenej značke ďalej po hrebeni. Farby, výhľady, slnko a pohoda. Zatiaľ.
Keď pohodička končí
Pohodička sa totiž skončí v momente, keď pred sebou uvidíme stúpanie do Kotlísk. Našťastie už vieme, že na tejto trase sa netreba nechať zastrašiť tým, čo vidíme pred sebou. Rozložíme sily, ideme vlastným tempom a postupne sa dostávame hore. A keď už sme tam, máme ďalšiu časť trasy ako na dlani.
Lenže pohľad dopredu nám zároveň ukazuje jednu veľmi jednoduchú pravdu: Ešte to nekončí. Nasledujeme žltú značku a pokračujeme ďalej. Najskôr traverzom, potom prichádza ďalšie stúpanie. Krátke, ale poriadne výživné. A potom…Sme tam.
Táto časť Nízkych Tatier nás príjemne prekvapila. Možno nie je taká známa ako najfrekventovanejšie úseky okolo Chopku a Ďumbiera, ale práve v tom je jej čaro. Menej ľudí, pokoj, krásne výhľady a pocit, že objavujeme miesto, ktoré nie je každému na očiach. Po Skalke nás však čaká ešte jedno stúpanie – na Žiarsku hoľu. V tejto chvíli už nohy začínajú cítiť, že za sebou máme poriadny kus cesty. Ale zvládame aj toto.
A potom konečne prichádza klesanie. Spočiatku potešenie. Veď klesanie znamená, že už ideme dole. Lenže toto klesanie je dlhé. A poriadne. Postupne sa dostávame do lesa a chodník klesá stále nižšie. Nohy už toho majú dosť a začíname sa tešiť na jedinú vec. Autá. Keď ich konečne zbadáme, radosť je úprimná a kolektívna. 😄Po všetkých tých kilometroch, stúpaniach, klesaniach a výhľadoch máme cieľ. Tentoraz naozaj.
Bol to dokonalý spoločný víkend
Keď sa na konci obzrieme späť, vychádza z toho jeden z tých víkendov, na ktoré sa bude dobre spomínať. Bolo v ňom všetko. Jesenné hory. 🍁Slnko. ☀️ Krásne výhľady. Západ aj východ slnka. 🌅 Parená buchta. 😋 Porcia stúpaní, pri ktorých sme si občas ponadávali. Klesanie, pri ktorom sme si zase želali, aby už bolo za nami. Večer plný príbehov a inšpirácie. A hlavne ľudia. Lebo hory sú krásne samy o sebe. Ale keď ich môžete zdieľať s dobrou partiou, dostanú úplne iný rozmer.
A tak nám nezostáva nič iné, len povedať: Bol to zase raz dokonalý víkend. Vy ste boli dokonalí. Ďakujeme!❤️
Chceš sa pridať na ďalšie dobrodružstvá? Pozri tu: https://www.zenynahorach.sk/2026/04/01/vikendove-turisticke-akcie-slovensko/.
