Dobrodružstvo začína
Tentokrát sme sa rozhodli absolvovať turistiku v zahraničí – výstup na Ararat ! A nie len takú hocijakú. Naše kroky smerovali na najvyššiu horu Turecka – Ararat, ktorý sa týči do výšky 5 137 m n. m. Za týmto skvelým dobrodružstvom sme odlietali z viedenského letiska spoločnosťou Turkish Airlines. Čakala nás cesta s prestupom v Istanbule a následne let až do mesta Iğdır. Tam už na nás čakal sprievodca Peťo spolu s dvoma autobusmi a miestnymi sprievodcami, ktorí sa o nás mali starať počas celého treku.
Sme plní očakávania. Nakladáme naše ťažké expedičné tašky a seba do autobusov, ktoré nás odvezú do hotela v mestečku Doğubayazıt. Toto mesto sa nachádza len niekoľko kilometrov od štátnej hranice s Iránom, v regióne Východná Anatólia.
Ubytujeme sa, osprchujeme, oddýchneme a následne sa podvečer stretávame v zasadacej miestnosti, kde od nášho sprievodcu Peťa dostávame základné pokyny a informácie k nasledujúcim dňom. Po organizačných záležitostiach nás čakajú tie príjemnejšie. Odvezieme sa do miestnej reštaurácie, kde máme možnosť ochutnať tradičnú tureckú kuchyňu. Po výbornom jedle sa rozhodneme prejsť späť k hotelu. Cestou navštívime aj miestneho obchodníka so suvenírmi, ktorý nás okrem svojho tovaru ponúkne aj tradičným čajom.
Po návrate na ubytovanie si niektorí z nás ešte doprajeme pivko na strešnej terase. Odtiaľ sa nám naskytá krásny výhľad na okolité mesto a krajinu. Potom už plní očakávania a s myšlienkami na to, čo nás čaká, ideme spať. Naše dobrodružstvo sa môže začať.
Cesta do základného tábora
Nasledujúce ráno sa zobúdzame do krásneho rána. Čakajú nás bohaté raňajky, na ktorých nechýba ovocie, veľa syrov a klasický čierny čaj. Čo sa týka kávy, veľa od nej nečakajte. Pokiaľ si potrpíte na kvalitu, radšej si ju ani nedávajte. Má totiž podobu našej zrnkovej rozpustnej kávy. Po raňajkách sa stretávame pred hotelom. Naše expedičné tašky nakladáme na pick-up a sami nastupujeme do autobusu, ktorý na prvý pohľad vyzerá, akoby mal problém vôbec naštartovať a odísť.
Našťastie vodič štartuje bez problémov a my môžeme vyraziť. Najskôr prechádzame uličkami mesta, no postupne sa dostávame na prašnú a poriadne hrboľatú cestu. No po chvíli zrazu zastavujeme. Naše podozrenie sa potvrdzuje – máme problém. Šofér okamžite vyskočí von, odhodí za múrik krabičku cigariet a dvíha kapotu. S napätím čakáme, čo sa bude diať. O chvíľu padne verdikt. Kapota zostáva otvorená a my štartujeme a pokračujeme v ceste. Žiadny problém. Našťastie parkovisko už nie je ďaleko, pretože toho natriasania máme pomaly aj dosť.
Na parkovisku vo výške 2 200 m n. m. na nás čaká zvyšok skupiny, ktorý dorazil skôr. Pochopiteľne, s autom problém nemali. Nasleduje spoločná fotografia s majestátnym Araratom v pozadí. Všetci máme dobrú náladu a počasie nám zatiaľ praje. Spoločná cesta do základného tábora vo výške 3 200 m n. m. je pohodová. Kráčame pomaly, aby si naše telo postupne zvyklo na pribúdajúcu nadmorskú výšku. Krajina je zelená a posiata kameňmi rôznych veľkostí. Cestou stretávame aj somáriky a neskôr stádo koní pri jazierku.
Po chvíli prichádzame k rodinke, ktorá tu uprostred ničoho žije v stane. Dievčatká nám hneď ponúkajú čaj a ukazujú suveníry a rôzne výrobky, ktoré si môžeme kúpiť. Neďaleko sa medzitým hrajú dve malé šteniatka. Rodinka má aj drobnú hydinu a mačku. Postupne si začíname uvedomovať, že toto nebude len obyčajná turistika. Sme v úplne inom prostredí, medzi ľuďmi, ktorí tu žijú jednoduchým spôsobom života, a pred nami sa týči Ararat. A to najťažšie nás ešte len čaká.
Prichádzame do prvého kempu vo výške 3200 m.n.m
Ale dnes ešte nie. Prichádzame do nášho kempu, ktorý tvorí niekoľko stanov. Jeden veľký, v ktorom sa podáva jedlo a pitie, vedľajší, ktorý obývajú naši sprievodcovia, a ďalšie, v ktorých budeme ubytovaní my. No skôr, než si prezrieme celý kemp, občerstvíme sa v hlavnom stane. Čaká nás ovocie a ďalšie dobroty, ktoré po ceste padnú vhod. Následne berieme naše expedičné tašky a obsadzujeme si stany. Čo nás v nich čaká? Posteľ s matracom, nočný stolík a malý príručný stolík. Na pomery horského kempu máme vlastne všetko, čo potrebujeme.
Ideme si obzrieť aj toalety a miestnu sprchu. Je to veru riadna výzva tiež. Toaleta je jednoduchá konštrukcia obalená hrubou fóliou. Vo vnútri sa nachádza v zemi osadený keramický obdĺžnik s otvorom. A splachovanie? Pomocou hadice s vodou. Jednoduché, účinné a hlavne nepohodlné.
A čo sprcha? To isté. Konštrukcia obalená hrubou fóliou, betónová podlaha, jeden plastový stolček a krhla. Vo vrchnej časti sa nachádza veľká nádrž s vodou a kohútik. Samozrejme, voda je studená. Prvotný šok však môžete trochu zmierniť vďaka krhle. Napustíte si do nej vodu a následne sa ňou začnete polievať. Ideálne spolu s pár stonmi, ktoré sa ozývajú pri každom kontakte so studenou vodou. Takže výziev nás v kempe čakalo hneď niekoľko. A to sme ešte ani poriadne nezačali.
Aklimatizačný výstup do výšky 4200 m.n.m.
Po spoločnej večeri a rozhovoroch sa poberáme do postele. Sme vo výške 3 200 m n. m. a niektorí z nás už pociťujú bolesť hlavy. Výška sa ozýva. Poberáme sa teda spať, pretože nasledujúci deň bude výživný. Čaká nás aklimatizačný výstup. Vstávame skoro a chystáme si všetko potrebné do batohov. Nesmie chýbať ranná hygiena a, samozrejme, ani raňajky v spoločnom stane. Všetci sme opäť plní očakávania. Počasie nám stále praje, a tak dobre naladení vyrážame.
Eržan, náš miestny vodca, udáva pomalé tempo. Je to dôležité, pretože dnes vystúpame až do výšky 4 200 m n. m. Krajina sa postupne mení. Zeleň pomaly mizne a zostávajú už len kamene. Je prašno a sucho. Robíme si krátke prestávky a dopĺňame tekutiny. Piť veľa vody je vo vysokej nadmorskej výške dôležité, ale zároveň aj trochu otravné, pretože človek potom pomerne často chodí na toaletu. A ak ste žena, máte o zábavu postarané. Ale späť k trase.
Stúpame pozvoľna a cesta napriek nášmu pomalému tempu ubieha celkom svižne. Čoskoro prichádzame k miestnemu obchodíku so suvenírmi vo výške 3 750 m n. m. Obzeráme si, čo ponúkajú, a následne si dávame krátku pauzu. Čakajú nás posledné výškové metre. A tak sa občerstvený po pauze do nich púšťame. Počas cesty sa musíme občas vyhnúť aj koňom, ktoré vynášajú expedičné tašky do vyšších táborov. Je to veľká podívaná. Ale nie práve v pozitívnom slova zmysle.
Druhý tábor – iný svet vo výške 4200 m.n.m.
Kráčame ďalej a pred nami vidíme prvé biele stany. Tie ale nie sú naše. Pokračujeme ďalej a vyššie. Zároveň obdivujeme krásne výhľady. Eržan zastavuje pri hlavnom stane a pozýva nás dnu. Sme na mieste! Vo výške 4 200 m n. m. Je tu už značný pohyb. Spodný kemp sme mali prakticky celý pre seba. Tu však stretávame viacero expedícií a panuje tu čulý ruch. Toalety sú tým, pochopiteľne, do veľkej miery poznačené. A my tiež. Sadáme si do nášho spoločného stanu a občerstvujeme sa. Všetci sa našťastie cítime dobre. Vyzerá to teda na vydarený aklimatizačný výstup.
Po oddychu sa poberáme na cestu späť. Tá je opäť suchá a prašná, a preto sa už nevieme dočkať, kedy ju budeme mať za sebou. Čaká nás návrat do základného tábora a hlavne oddych pred tým, čo príde ďalej.
Presun do vyššieho druhého tábora
V základnom tábore absolvujeme našu provizórnu sprchu a pokiaľ bude večera, oddychujeme. Niektorí sa slnia vonku pred stanmi, iní sa zhovárajú. Ani sa nenazdáme a je čas večere. Po nej dostávame ešte pár pokynov k nasledujúcemu dňu. Treba si zbaliť expedičnú tašku a všetko, čo budeme potrebovať. Čo nepotrebujeme, môžeme nechať v stane v základnom tábore. Na druhý deň nám to kone odnesú do druhého výškového tábora.
A tak sa ukladáme spať. Nasledujúci deň nás čaká rovnaký výstup ako deň predtým. S tým rozdielom, že tentokrát tam už aj zostaneme. A tak ideme na to. Raňajky, hygiena a môžeme vyraziť. Rovnaká cesta. Už ju poznáme. Krok za krokom, pomalým tempom kráčame za Eržanom až do výšky 4 200 m n. m., kde nás už čakajú naše vyvezené tašky a miestni sprievodcovia s jedlom.
Ešte niekoľko našich stanov nie je rozložených, a tak zatiaľ čo my jeme, naši sprievodcovia rozkladajú ďalšie a spevňujú ich kameňmi. Stany sú rozmiestnené na rôznych miestach. My si vyberáme ten, ktorý je nižšie pod hlavným stanom. Znamená to síce, že k nemu budeme musieť zakaždým ísť do kopca, ale nevadí. Nebudeme tu až tak dlho a dôležitejšie je mať troška súkromia a dostatok priestoru v stane.
Posledný večer pred výstupom
A navyše aj tak veľa nenaspíme. No ešte skôr, ako sa zakuklíme do spacákov v stanov, preženie sa cez kemp mierny dážď spolu s krúpami. Našťastie to netrvá dlho a o chvíľu sa pomaly vyčasí. Kocháme sa krásnymi výhľadmi a neváhame si urobiť aj pár spoločných fotografií. V diaľke obdivujeme aj Malý Ararat. Po fotení nás čaká spoločná večera v hlavnom stane. Opäť sú na menu jahňacie mäsové guľky s ryžou.
Úplná delikatesa to teda veru nie je. Zato polievky varia naozaj chutné a dobre dochutené. Pomaly začína zapadať slnko, a tak niektorí vybehnú ešte kúsok vyššie nad kemp, aby si vychutnali túto nádheru. No a niektorí, ako ja, pre zmenu utekajú na záchod. Priority sú priority. A tak sa po zotmení ukladáme do stanov. Budík nastavujeme na pol jednej ráno a ideme skúsiť spať. Pár vyvoleným sa to na tento veľmi krátky čas aj podarí.
No a máme to tu. Ten deň, ktorý si vychutnáme celý nakoľko vstávame o pol jednej ráno. Vstávame a obliekame na seba všetky potrebné vrstvy. Vyliezame zo stanov a smerujeme na raňajky. Snažíme sa do seba dostať aspoň nejaké jedlo, aby sme mali silu na to, čo nás čaká. Termosky naplnené horúcou vodou máme tiež pripravené. Vyberáme si čaj a nechávame ho lúhovať. Teplé tekutiny sa nám počas ranného výstupu určite zídu.
Cesta na vrchol Araratu
Po raňajkách sa zoskupujeme pred stanom a na čele s Eržanom vyrážame smerom k Araratu. Je to tu. Tá chvíľa! Čelovky svietia, pozeráme sa pod nohy a pomaly kráčame smerom hore. Je sviežo, ale nefúka. Nie sme však jediní. Postupne sa k nám pridávajú aj ďalšie expedície. Niektoré sú dokonca už pred nami. A práve z nich vidíme niektorých ľudí aj zostupovať späť do tábora, čo nám na psychike práve nepridáva. Sme však rozhodnutí to zvládnuť. Postupujeme pomaly a robíme si aj krátke prestávky, aby sme doplnili tekutiny a energiu. Kráčame potme už niekoľko hodín a stále vyššie a vyššie. A to naozaj pomaly. Tak pomaly, že niekedy máme pocit, akoby sme ani nekráčali. Len stáli.
Konečne sa začína brieždiť. Na oblohe sa objavuje jemné sfarbenie a pred nami sa postupne odhaľuje krajina. Pod nami sa prevaľujú oblaky a vrchol Araratu vrhá svoj tieň na oblohu. Užívame si tento pohľad. Sme už poriadne vysoko a máme pocit, že stúpanie sa pomaly končí. Mýlime sa. Nemá to konca kraja. Začína nám byť už aj väčšia zima a čakáme len na to, kedy sa slnko dostane do bodu, z ktorého jeho lúče dosiahnu aj na nás. Koniec stúpania je takmer na dosah. Dávame si ešte jednu prestávku. Niektorí si nasadzujú mačky, iní oddychujú alebo dopĺňajú energiu.
Vo všeobecnosti už toho máme väčšina celkom dosť. Ale nemôžeme sa vzdať. Vrchol je už na dosah. Krízu máme viacerí, no vzájomne sa povzbudzujeme. Koniec prvého veľkého stúpania z kempu je za nami. Chvíľu kráčame po hrebeni a potom nás čaká posledných osemdesiat výškových metrov na samotný vrchol.
A tak ideme na to! Pozeráme sa pod nohy a kráčame. Zdá sa na tom niektorým nekonečne dlho. Ale zrazu je to tu! Sme na vrchole po šesťhodinovom šlapaní ! Všetci! Nechce sa nám tomu ani veriť. Objímame sa, niektorí plačeme a všetci zhlboka dýchame. Sme tu! Naozaj! Vo výške 5 137 m n. m. A to počasie k tomu! Ani vánok, jasno a nádherná viditeľnosť. Nevieme sa vynadívať. V tej chvíli zabúdame na únavu, zimu aj všetky náročné kilometre, ktoré sme nechali za sebou. Stojíme na vrchole Araratu!
Zo strechy Turecka späť do druhého tábora
Celú hodinku sa kocháme výhľadmi a užívame si krásne počasie ako z rozprávky. Oblaky sa prelievajú a vytvárajú nádherné scenérie ako stvorené na fotografovanie. Samozrejme, nesmie chýbať ani vrcholová fotografia. Vlnu nadšenia a eufórie však ukončí Eržan, ktorý zavelí, že treba ísť späť. A tak sa poberáme.
Cesta dole je nekonečná. Úsek so snehom zbehneme pomerne rýchlo, no s kameňmi je to horšie. Čoraz viac sa otepľuje, a tak zhadzujeme jednotlivé vrstvy oblečenia, dopĺňame tekutiny a dávame si nejaké tie energetické tyčinky. Pokračujeme ďalej. Kemp stále nevidno a cesta štrkom a kameňmi ubieha pomaly. Aspoň sa už nemusíme vyhýbať koňom s nákladmi.
Stále pokračujeme. V diaľke sa črtá náš kemp. No ešte je poriadne ďaleko. Je nám teplo. Niektorí zhadzujú ďalšie vrstvy, iní nechcú míňať energiu, a tak to radšej vytrpia. Robíme si už len krátke prestávky. Chceme byť čo najskôr dole. Pomaly sa približujeme ku kempu. Sme čoraz bližšie. Až konečne vidíme jeho reálne kontúry pred sebou. Obzrieme sa späť na cestu, ktorú máme za sebou. A vtedy už chápeme, prečo sa výstup začína po tme. Aby ste nevideli tú strmú a nekonečnú cestu, ktorá vás čaká. Tak hurá! Sme tu.
Naše kroky najskôr smerujú do hlavného stanu, kde dostávame polievku. Potom sa presúvame do našich súkromných stanov prezlečieme sa a trochu si oddýchneme. Času na oddych však nemáme toľko, koľko by sme chceli. Miestni sprievodcovia nám klopkajú na stany. Musia ich zbaliť, naložiť spolu s expedičnými taškami a pripraviť na prevoz dole. A tak rýchlo balíme.
Z druhého tábora naspäť do prvého
Niektorým, žiaľ, nie je dobre. Objavujú sa bolesti hlavy, zvracanie… Máme však so sebou lekárničku, a tak siahame po potrebných liekoch a pripravujeme sa na presun do spodného tábora. Áno. Dobre počujete. Dnes sa to ešte nekončí. Čaká nás ďalších približne tisíc výškových metrov smerom dole. A tak ideme na to, aby sme to už mali čo najskôr za sebou. Kráčame rezko, tak ako nám terén dovolí. Štrk, kamene a opäť kone, ktoré prepravujú tašky a ďalšie veci. V hlave nám stále beží jediná otázka: Kedy už tam budeme?
Je to vyčerpávajúce. Ale zrazu ho už vidíme. Spodný kemp. Sme tam. Ešte pár výškových metrov a sme na mieste. Konečne. Najradšej by sme sa okamžite hodili do postele. Ale takí zaprášení? Chce to sprchu. Niektorí aj váhame, pretože práve na studenú sprchu nemáme veľkú chuť. Prach a krém na opaľovanie však treba zmyť.
A tak ideme do toho. Po sprche sa teplo oblečieme a vychutnáme si večeru v spoločnom hlavnom stane. Jeden z účastníkov, Erik, si pripravil prekvapenie a priniesol zo Slovenska koňak Ararat. A tak si pripíjame na náš spoločný úspech. Na Ararat! Na nás! A na to, že sme to zvládli! Po rozhovoroch a zdieľaní našich pocitov z výstupu sa poberáme do postele. Predsa len, bol to veľmi výživný deň.
Návrat do civilizácie
Ráno vstávame do ďalšieho krásneho dňa. Užite si posledné spoločné raňajky, balíme sa a ešte chvíľu sa kocháme tým, čo máme okolo seba. Pozeráme sa na Ararat, ktorý bol donedávna iba naším snom. Snom, ktorý sa splnil. Pozeráme na krásne výhľady, náš kemp, ktorý bol na niekoľko dní naším domovom. Mnohí sa zhodujeme, že nám to tu bude chýbať a vôbec sa nám nechce odísť. Boli sme tu odrezaní od civilizácie. V takej vlastnej malej bubline.
A teraz nás čaká návrat do civilizácie… Ale je čas. Treba odísť a vydať sa na cestu dole. Ešte sa naposledy fotíme, berieme si veci a vyrážame. Cesta je pohodová a môžeme ísť rezkejším tempom. Robíme si však aj prestávky, aby sme si ešte naposledy vychutnali okolité výhľady. Cestou stretávame aj pastiera s veľkým stádom oviec. Krása! Ararat v pozadí, stádo oviec a horská krajina. Dokonalá scenéria. Krajina okolo nás je čoraz zelenšia.
Opäť prechádzame popri rodinke žijúcej v stane. Nechávame im tam nejaké jedlo a peniaze a pokračujeme ďalej. Už len kúsok a sme pri autobusoch. Posledné metre. Posledné pohľady na krajinu. A sme pri nich. Nasadáme do autobusov a lúčime sa s týmto dobrodružstvom. Bol to nádherný zážitok, ktorý nás všetkých veľmi obohatil. A ešte dlho budeme spomínať na všetko, čo sme tu zažili.
Teraz nás čaká vytúžená teplá sprcha a ďalšie krásy Turecka spolu s jeho najväčším mestom – Istanbulom. Ararat síce nechávame za sebou, no naše dobrodružstvo sa ešte ani zďaleka nekončí. Pred nami je ďalšia časť našej cesty, tentokrát už v úplne inom prostredí. Hory, ticho a jednoduchý život vystrieda ruch veľkomesta, pamiatky, história a úplne iná atmosféra.
Po náročných dňoch v horách si doprajeme trochu pohodlia, oddychu a spoznávania. Tešíme sa na ďalšie spoločné zážitky, nové miesta a samozrejme aj na to, čo nám Istanbul ponúkne.
Ararat sme zdolali. Teraz je čas objaviť Turecko z trochu inej perspektívy.
O našich ďalších dobrodružstvách si môžete prečítať tu: zenynahorach. Nájdete tam aj informácie o našich ďalších výletoch: https://www.zenynahorach.sk/2026/04/01/vikendove-turisticke-akcie-slovensko/.
Praktické informácie k výstupu
Trek trvá dokopy aj s cestou do Turecka 6 – 7 dní. A stál dokopy 1400 eur. Na mieste sme platili jedlo a výlety mimo treku plus to čo sme minuli v Istanbule vrátane ubytovania.
1.Prílet z Viedne do Istanbulu. Následne let z Istanbulu do Igdiru.
2. Začiatok treku z výšky 2200 m.n.m do základného tábora vo výške 3200 m.n.m.
3. Aklimatizačný výstup z 3200 m.n.m do 4200 m.n.m. a návrat späť do základného tábora vo výške 3200 m.n.m.
4. Výstup z 3200 m.n.m. do výšky 4200 m.n.m. no tentokrát sme tam aj ostali spať.
5.Výstup na Ararat do výšky 5137 m.n.m. a následne zostup do výšky 3200 m.n.m.
6. Návrat do civilizácie z 3200 m.n.m. do 2200 m.n.m v doobedňajších hodinách.