Posledné dva roky sa nám podarilo absolvovať aspoň jednu poctivú zimnú túru/vychádzku, takže keď napadol prvý sezónny sneh, hurá naplánovať výlet! Za bežných okolností by túra na Sidorovo cez Vlkolínec bola úplne obyčajná s neveľkým prevýšením a krátkou vzdialenosťou. Avšak, v zimných podmienkach a šiestom mesiaci tehotenstva s mizernou kondičkou to bola hneď iná káva. Tak poďme na to!
Logistika výletu
Ružomberok patrí medzi naše najobľúbenejšie turistické východiskové body, keďže leží na rozhraní Veľkej Fatry, Nízkych Tatier a Chočských vrchov. Autobusom sme sa odviezli na zastávku Do Uhliska, odkiaľ sme začali turistiku. Už tu nás privítala vrstva snehu a nádherné azúrko. Sidorovo už vykúka spoza oparu. Najskôr ideme čiarkovanou zelenou (Vtáčím chodníkom) do Vlkolínca. Táto trasa síce je zaznačená na mapách, ale žiadne značky na stromoch sme nevideli. Stúpanie je zatiaľ mierne a snehu príjemne pribúda. Je to príjemná rozcvička a tešíme sa z chrúmajúceho snehu pod nohami. Doma v Bratislave totiž také nemáme. ☹
Malebný Vlkolínec
Vlkolínec je krásna osada zapísaná vo svetovom dedičstve UNESCO vďaka zachovanej ľudovej architektúre. Tu sa nám naskytol pohľad na týčiaci sa vrch Sidorovo, ktorý pôsobí impozantne… a trochu strašidelne pri predstave prudkého stúpania. Na dnešnom výlete sme okrem počasia ocenili aj malý počet turistov na trasách. Na pešej trase sme dosiaľ nikoho nestretli, ale zopár odvážlivcov si to vyšlo do Vlkolínca autom aj s rodinkami. Pri pohľade na zľadovatelú cestu sme boli radi za náš peší výstup.
V reštaurácii sme si dali úžasné nadýchané parené buchty a výborný ovocný čaj na zahriatie. Poriadna dávka cukru na posilnenie pred výživným stúpaním na Sidorovo.
Zimná rozprávka
Vyhriatym z reštaurácie sa nám moc do tej zimy nechcelo… ale hlavný bod programu čaká. Zimná idylka pokračovala nad Vlkolíncom, sneh bol naviaty miestami až po kolená.
V sedle pod Sidorovom sme si nasadili retiazky a výstup mohol začať – čakalo nás 240 výškových metrov. Tu sme stretli ešte jednu partičku, čo si to šliapala hore, tak sme sa tešili, že nám niekto prešľapával cestu.
Úmorné Sidorovo
Výstup na Sidorovo je intenzívny a trvalo nám to mojim tehotenským tempom niečo cez jednu hodinu zo sedla. Bežne nemávam problém sa vyhecovať do infarktových tepov, ale teraz si dávam pozor a do tohto prudkého kopca každých pár krokov predýchavam. Ešte na začiatku výstupu nás namotivoval pekný výhľad.
Matej zaujal novú taktiku – na kúsku rovinky si prečítal pár strán knihy v telefóne, kým som sa ja vyštverala o kus vyššie. Počas niektorej mojej pauzy ma rýchlo dobehol, zas si kúsok prečítal a takto sme pokračovali až takmer na vrchol. Pre náhodného pozorovateľa to muselo byť vtipné, ale celkom nám to takto vyhovovalo. Kto by to bol povedal, že sa ešte v šiestom mesiaci budem driapať hore kopcom, ktorý je pomaly horší ako Hnilická Kýčera?
Počas stúpania sa topil sneh zo stromov, a keď človek zostal chvíľu stáť, zvyšovala sa šanca, že dostane za krk ľadovo-snehovú šupu z neba. Snehu bolo dosť aj v lese, ako sa topil, tak sa aj šmýkal a prebáral. Vôbec to však neuškodilo atmosfére pravej zimnej turistiky.
Výhľady za odmenu
Na vrchole Sidorova náš čakala krásna vyhliadka s pohľadom na Veľkú Fatru, Nízke Tatry až po Západné a Vysoké Tatry. Tento pohľad jednoznačne stál za tú námahu. Naša partička pokračovala ďalej po červenej, tak ako sme mali v pláne aj my. Cesta nebola prešľapaná, a tak nám opäť prišlo vhod, že šli ešte pred nami.
Červená značka vedie priamo do Ružomberka po malom bočnom hrebeni. Čakalo nás ešte približne 5 km a na zostup niečo cez 600 výškových metrov. Cesta dolu bola rozhodne lepšia než hore, ale únava sa pomaly plížila. Ku skalnému útvaru Vlčí zub bol ešte jeden stupáčik, na ktorom som skoro vypľula dušu a krútila som hlavou nad tým, ako som si mohla vymyslieť tento výlet, keď som bez kondičky.
Miestami sa stromy rozostúpili a ukázali výhľad na Tatry na jednej a Fatry na druhej strane. Snehu bolo požehnane, miestami sa kombinácia s popadaným lístím postarala o šmykľavku, najmä v okolí Vlčieho zubu – skalného útvaru s vyhliadkou, ktorý sme radšej obišli. Matej naň jedným očkom hodil pohľad a jednoducho zhodnotil – nie.
Posledná čajová zastávka
Začínalo sa už stmievať a kým sme prišli na poslednú vyhliadku na hrebeni, už svietil Mesiac a ešte naposledy sme sa zastavili na čajíčkovú pauzu na lavičke. Užili sme si výhľad na vodnú nádrž Hrabovo a vznikajúcu inverziu. Nebyť zimy, ktorá nás dohnala pri zastavení, bolo by to dokonalé rande. Potom sme už zapli čelovky a pustili sa lesom dolu. Lesknúci sa a vŕzgajúci sneh, tma a vlastný dych vo vzduchu vytvárali priam magickú atmosféru. Čochvíľa sme z lesa vyšli na otvorené priestranstvo a napojili sme sa na asfaltku. Cez Kalváriu sa už rovnou cestou dostávame do mesta.
Turistika v tehotenstve
Ak by som mala zhodnotiť turistikovanie v tehotenstve, pravdupovediac som si myslela, že to bude prebiehať inak. Posledný výlet bola polovica hrebeňovky Nízkych Tatier, a následne fyzicky náročný prvý trimester, ktorý som prakticky preležala a prespala. Moje pôvodné plány zahŕňali aktívny životný štýl, no telo si povedalo svoje. A je to tak v poriadku. Každá sme jedinečná a inak reagujeme na rôzne záťažové stavy, akým tehotenstvo rozhodne je – sme predsa v továrenskom režime, ako hovorí môj muž. 🙂 Akonáhle sa mi však vrátila energia, začali sme zas chodiť na prechádzky a menšie turistiky v Malých Karpatoch.
Okrem pozitívnych aspektov tehotenstva v tomto kontexte mám najmä problém nájsť pohodlné a funkčné oblečenie. Ešteže ešte zopár kúskov natiahnem a nová lacná XXL pánska vetrovka ma ochráni pred zimou a vetrom. Síce ma moja nadobudnutá energia a entuziazmus k turistike momentálne nabudili, na prelome druhého a tretieho trimestra opäť cítim, že bude potrebné trochu zvoľniť. Už sa ale teším na rodinku a naše budúce spoločné výlety. 🙂
Zhrnutie – na Sidorovo cez Vlkolínec
Za bežnej kondície by to bola omnoho menšia mordovačka a snáď by sme stihli prísť ku Kalvárii ešte za denného svetla. Odhadovaný letný čas mapy určili na necelé 4 hodiny, no nám sa to celé natiahlo (aj s obedovou pauzou) na 7,5 hodiny. A to som si na začiatku vravela, ako mi je jedno, ak pôjdeme poldennú trasu celý deň. Ak sa ti niekedy tak cnelo za turistikou, že si vyrazila aj s takýmto nastavením, tak to chápeš. 😀
Trasa: zast. Do Uhliska – Vlkolínec – Sidorovo – Ružomberok
Odkaz: https://mapy.com/s/faholorege
Parametre podľa mapy.com: 600 m stúpanie a 616 m zostup; 8,5 km
Odhadovaný čistý čas (letný!): necelé 4 hodiny; náš čistý čas chôdze 6 hodín
Výbava: klasická zimná – retiazky, zimné teplé oblečenie, návleky proti snehu, paličky, čelovky, teplý čaj, snacky. Cez víkend sa dá pohodlne občerstviť v reštaurácii vo Vlkolínci.
Doprava: z Bratislavy autom alebo vlakom do Ružomberka, z Ružomberka autobusom na zast. Do Uhliska