Som žena, ktorá vymenila wellness za horské stúpanie a výťah za poriadny výšľap. A ver mi, nezačala som s úsmevom a štrúdľou v batohu. Ale s trasúcimi sa nohami a zdravím ako na hojdačke – raz dobre, raz zasa choroba.
Rok 2022? Môj „najlepší kamarát“ bol čaj s citrónom a antibiotiká. Skoro každý mesiac som bola chorá. A predstava prejsť 3 kilometre po rovine bola ako zdolať Everest – nohy sa mi triasli, dych nestíhal, energia nula.
Ale niečo vo mne sa nechcelo zmieriť s tým, že toto je „normál“. A tak som začala – krok po krôčiku, kilometer po kilometri. Až kým som nedošla tam, kde sa dýcha lepšie – do Tatier. Mám to blízko, a ešte bližšie k srdcu. Hory sú môj liek.
Jedného dňa som sa ocitla na Zamkovského chate, hrdá na seba, že som tam došla… až kým ma tam chlapci z chaty vtipne nevyprovokovali:
„A to si prišla naprázdno?“
Áno, jemne ma sprdli, že čo sa len tak vyvážam bez štrúdľového závažia. Pri ďalšej objednávke som už nešla s prázdnym batohom. Po dohode s chatárom sme napiekli makové štrúdle /ako každý týždeň/, tentokrát som si ich ale zbalila ja a vyniesla až hore. Verte – neverte, nikto to nečakal.
Neskôr však začali ísť štrúdle na Zamkovského chate tak „na odbyt“, že sa mi už nevmestili ani do ozrutného – vtedy ešte len turistického – ruksaka. A tak som ich prenechala nosičom. Nevzdala som sa však. Oslovila som Petra – chatára z Téryho chaty (2 015 m n. m.), ktorý s mojimi vynáškami, jemne prekvapený, súhlasil. Ďakujem chatárovi Petrovi Michalkovi za dôveru a otvorené dvere Terynky.
Nie každý by len tak povedal: „Jasné, dones štrúdle“ – a pritom tým mohol zmeniť viac, než sa zdá. Vďaka za to, že na chate nad oblakmi vznikol priestor nielen pre sladké, ale aj pre niečo veľmi ľudské.
Hoci Térynka nie je žiadna prechádzka po promenáde, o to viac ma hore čaká ten známy mix – šťastie, zadosťučinenie a eufória.
Táto cesta je cieľ. A čím častejšie ju chodím, tým neskôr sa mi zdá, že „umieram“. Alebo aspoň, že už to dnes možno prežijem aj bez dramatického závetu na Veľkom a Malom hangu. Aj keď úprimne – tie dva úseky ma vždy vrátia späť na zem… ešte kým sa dostanem do oblakov. Ale aj to k tomu patrí. A keď to zvládnem, hore chutí aj obyčajný dúšok vody ako víťazný prípitok.
Pravda je taká – chodím často sama, ale nie bezhlavo. Na frekventované chodníky, ako je cesta na Téryho chatu, ltorú už dobre poznám, sa neobávam vyraziť aj sama. Ale ak ideš do tichých dolín alebo miest, kde nestretneš ani živáčika, určite odporúčam ísť minimálne vo dvojici, s plnou výbavou a overeným počasím. Samotu v horách milujem. Ale rozum ide vždy so mnou.
V Poprade vediem cukrárenskú výrobu. Okrem množstva zákuskov pečieme aj orechové, tvarohové a jablkové štrúdle, ktoré nájdete na Chate pod Rysmi, Skalnatej chate a na spomínanej Zamkovského chate. Výrobu máme spojenú s cukrárňou Malý princ, kde zákusky a štrúdle môžete ochutnať aj vy.
Nosičstvo nie je len o sile. Je to pokora na pleciach, ticho v duši a krása, ktorá sa nedá kúpiť. Je to spôsob, ako zásobovať nielen chaty, ale aj srdcia – príbehom o odhodlaní, skromnosti a hrdosti.
Tatranské chaty nemajú prístupové cesty. A tak sa už desaťročia vynáša – poctivo, ručne, na chrbte, krošňa za krošňou. Muži aj ženy, v daždi, snehu, horúčave. S jedlom, plynom aj s úsmevom. S vedomím, že každý krok hore má zmysel.
V živote občas stretneme ľudí, ktorí k nám prehovoria aj bez toho, aby sme ich osobne poznali. Pre mňa je jednou z takých osobností Mária Hudáčková – prvá ženská tatranská nosička, ktorá začala nosiť pravdepodobne niekedy v 60.–70. rokoch 20. storočia. Matka štyroch detí z Lendaku, ktorá sa rozhodla nosiť náklad tam, kde iní často nesú len seba. V krošni niesla 30 kilogramov a viac, a popri tom aj hĺbku odvahy, tichého odhodlania a ženskej sily.
Keď kráčam hore s krošňou plnou štrúdľ, spomínam na ňu. Na jej cestu – nie hlučnú, nie slávnostnú – ale pevnú, dennodennú, v súlade s horami. Mária mi ukázala, že hoci sú Tatry drsné a nosenie v nich považované za mužskú prácu, ženská vytrvalosť a pokoj môžu byť rovnako silné ako svaly.
Nie som nosička ako ona. Ale možno práve vďaka nej môžem byť nosička svojím spôsobom – nosiť príbehy, chute, vône a láskavosť na chatu, kde sa aj vďaka nej dnes môže cítiť každý ako doma.
Nielen Poprad, ale celé podhorie je pre nosičov štartovacia čiara, kde sa rodia tiché sny a silné nohy. Tu sa plánuje, pečie, chystá a balí, tu vznikajú voňavé zásoby aj makové motivácie. Tu sa v rannom polotieni vyráža – sám alebo s partiou, ale vždy s dušou namierenou k oblakom. Odtiaľto sa kráča do hôr – s cieľom, ktorý nie je len na mape, ale hlavne v srdci.
Nie je to však len romantika. Za každým výstupom je množstvo síl, sebazaprenia, odvahy, trpezlivosti – a často aj litre potu a bolesti. Nosičstvo nie je póza na fotografii s výhľadom, ale drina, ktorá sa začína hlboko vnútri – v rozhodnutí ísť ďalej aj vtedy, keď sa ti už nechce. Každý krok v horách preveruje nielen telo, ale aj myseľ – a to je práve to, čo ma na tejto ceste neprestáva priťahovať.
Často hovorím – šport a hory nie sú psychológ. Ten a terapia na mieru sú nenahraditeľné. Ale v horách vie duša oddýchnuť. A práve v horách oddychuje aj tá moja – aj telo. Odvtedy, čo vynášam, som zdravá, silná a spokojná. A to nie je náhoda. Je za tým aj pravidelný tréning.
Cvičím pod dohľadom skvelého trénera, aby som nebola len „maková“, ale aj pevná. On presne vie, čo moje telo potrebuje – silové tréningy, funkčné cvičenia, stabilita, kompenzačné cviky. V zime, v lete, pred sezónou, počas nej. Nie je to o výkone. Je to o zdraví. A o tom, že z krošne nevyložíš len štrúdle, ale aj zodpovednosť voči sebe.
Okrem fitka chodievam aj bicyklovať – po cestách, cyklochodníkoch alebo len tak, vyvetrať si hlavu a myšlienky. Aj v tomto smere mám pri sebe pevnú oporu. Mojím trénerom, motivátorom a mechanikom v jednom je môj priateľ. Pomáha mi pripraviť sa, doladiť formu aj nastavenie, niekedy ma potiahne morálne, inokedy zas utiahne ventil. 🙂
Nie je to samozrejmosť mať po boku niekoho, kto ťa podrží, keď ti dochádza dych – na bicykli aj v živote. A o to viac si túto blízkosť vážim. Rovnako chcem poďakovať svojej mamine, rodine, kamarátom a svojím kolegyniam a kolegom, ktorí ma podporujú a často kontrolujú ,, už si hore?,, ,,už si doma?,, .
Viem, že nás je stále viac, čo chceme spojiť pohyb v prírode s radosťou a dobrou partiou a často dostávam dotazy: ,,Môžem ísť raz s tebou?,,. Preto chystám komunitný výstup z Hrebienka na Téryho chatu – pomaly, pohodovo, ja lapajúc po dychu s krošnou na chrbte, vy s otázkami, smiechom a s vašimi príbehmi.
Ak máš chuť nahliadnuť do môjho sveta a zistiť, čo to znamená byť vysokohorskou nosičkou štrúdľových príbehov, alebo len chceš stráviť sobotné ráno inak ako v meste, napíš mi na Instagram @martina_horska_nosicka, či by si sa pridal/a.
Plánujem výstup v sobotu skoro ráno – ideálny štart do víkendu nabitý energiou, horami a makovou motiváciou.
Keď ma uvidíš na chodníku – usmiatu, s krošňou plnou maku – pokojne mi zakývaj. Pokecáme…
Máš aj ty super tipy na výlety, o ktorých by si chcela napísať? Chceš sa podeliť o skúsenosť s outdoor výbavou? Alebo o inšpiratívny horský zážitok? Pridaj sa do tímu blogeriek a píš články na náš blog! Ozvi sa nám emailom na ahoj@zenynahorach.sk a spoločne doladíme potrebné detaily. Tešíme sa na Teba!
A ak písanie zrovna nie je tvoja šálka kávy, no chcela by si sa podieľať spolu s nami na budovaní akčnej ženskej komunity, ozvi sa nám tiež a určite niečo vymyslíme. :))
