Camino Primitivo (Original Way) nie je najdlhšia, ale bez pochýb technicky najnáročnejšia varianta z nasledujúcich dôvodov:
- Nestabilné počasie od prvého km až po katedrálu.
- Slabšia infraštruktúra – sú úseky, kde aj 25 km nie je možné doplniť vodu a zásoby jedla. Častá absencia možnosti úkrytu znamená, že v prípade dažďa či búrky neostáva nič iné, len pokračovať v ceste.
- Najviac prevýšení (v porovnaní s ostatnými variantami) na celkovú dĺžku trasy.
- Mnoho ťažko priechodných úsekov (bahno, mláky).
- Asfalt v kombinácii so stúpaním/klesaním posledných 100 km rozhodne preverí odolnosť spodných častí nôh.
Cesta sa rozprestiera v dvoch regiónoch – Astúrii a Galícii.
Začína v mestečku Oviedo a má dĺžku cca 310–330 km (niektoré úseky majú alternatívy) a ponúka rozmanité scenérie od miest s historickými centrami až po doliny, hory, pastviny a lesy.
Priebeh cesty
Deň 0 a 0.5 (Sečovce -> Košice -> Budapešť -> Madrid -> Oviedo):
Celý nultý deň bol pomerne turbulentný.
Intenzívne zápchy cestou do Košíc, kde ma čakal transfer do Budapešti. Potom prišla ďalšia “rána” – blackout v Španielsku. Už som mal obavy, že let bude zrušený, no napriek tomu sa mi podarilo dostať sa do Madridu, kde som strávil noc v jednom hosteli neďaleko letiska. Registrácia bola na papier, ľudia si čítali pri sviečkach, internet nefungoval, z automatu sa nám podarilo vybrať zopár pív, a tak sme prežili večer v komornej a nostalgickej atmosfére bez rušivých digitálnych elementov.
O cca 23:00 nabehla elektrina a ľudia začali tlieskať. Jedinečný zážitok. 🙂 Po nevyspatej noci som sa presunul na vlakovú stanicu a hor sa do Ovieda (vlak mal ešte hodinové zdržanie kvôli elektrine). Po ubytovaní v neskoršom popoludní som sa prešiel týmto krásnym mestom, kúpil si trekové paličky v Decathlone a zopár potravín na svoj prvý deň. Už len doprava z domova do Ovieda ma pomerne unavila, tak som bol zvedavý, aké bude pokračovanie.
Deň 1 (Oviedo → Grado)
Väčšie mestá sú jediným úsekom, kde sa treba nadýchnuť a zorientovať, ale keď človek nájde prvú značku so symbolom mušle, tak už vie, že je na správnej ceste.
Prvý deň bol slnečný a ja som ešte netušil, že si to mám patrične vážiť. 😀 Stretol som po ceste dvoch Angličanov, ktorí majú známych na Slovensku, takže slová ako „pivo“, „dobrý deň“, „ďakujem“, „slivovica“ im veru neboli cudzie. Prešli sme spolu zopár úsekov aj nasledujúce dni a doteraz spomínam na frázu: „Tomas, let’s get some pivo!“ V tento deň som spoznal aj Silviu z Talianska – ešte som netušil, že ju budem stretávať najčastejšie a dokonca aj v posledný deň! 🙂
Deň 2 (Grado → Salas)
Začínam kráčať v hmlistom počasí, no pokiaľ neprší, tak som rád, že som rád.
Stretávam viac dobytka ako ľudí. Lesné cesty sa striedajú s asfaltom a spoločne prechádzajú cez nenápadné dedinky, kde človek nachádza pokoj od rušných miest. Cca v polovici dňa sa objaví slnko, ktoré jemne naznačuje, že by sa patrilo zastaviť a občerstviť sa. Mestečko Salas je na dohľad – nie je veľké, ale ponúka všetko potrebné.
Deň 3 (Salas → Tineo)
Počasie stále drží, no narážam na prvé, ťažko obchádzateľné bahniská, ktorých bolo neúrekom. (Bye, bye krásne zelené Salomony :D)
Postupne sa začínam približovať k horským oblastiam, konkrétne k Sierra de Bodenaya a neskôr Sierra de los Hospitales, ktoré sú typické zvlneným reliéfom, častými hmlami a riedko osídlenými oblasťami. Tieto pohoria sú súčasťou Kantaberského masívu (Cordillera Cantábrica), ktorý sa tiahne pozdĺž severného pobrežia Španielska a tvorí prirodzenú hranicu medzi pobrežím a vnútrozemím. Začínajú sa objavovať krásne výhľady na doliny a kopce.
Nasledujúcich 85 km (až po Grandas de Salime) bude z tohto hľadiska najkrajších.
Ubytovanie si nachádzam priamo v srdci Tinea a tu aj naposledy stretávam kamarátov z Anglicka, ktorí pokračujú do Campiello. (Ja som však už mal zajednané ubytovanie trochu skôr.) Moja radosť zo súkromnej izby sa rýchlo vytratí po zistení, že o polnoci začína koncert priamo pred budovou. Steny sa trasú až do tretej rána. V daný víkend bol v Tineu nejaký festival. Spánok sa mi teda aj naďalej vyhýba. 😀
Deň 4 (Tineo → El Espín)
Hneď zrána ma čaká stúpanie, ktoré je spríjemňované postupným odhaľovaním mesta Tineo z výšky. Ako ho obchádzam, naskytujú sa mi krásne výhľady – na jednej strane na údolia a dedinky, na druhej na kopce Kantaberského pohoria.
Pôvodný cieľ bolo miesto Borres, avšak kvôli plnému albergue som sa musel zastaviť o niečo skôr, v albergue v El Espín, ktoré našla kamarátka-pútnička Silvia.
Z hľadiska kilometrov to nebolo ideálne, keďže nasledujúci deň mal byť ten najnáročnejší, ale boli sme radi, že máme kde prespať. Albergue vedie jedna milá pani, funguje v princípe donativo (príspevok a jeho výška je dobrovoľná). Len tak-tak sme sa vyhli prichádzajúcej búrke a silnému dažďu. V albergue sme mali komunitnú večeru, pokecali sme a šli sme spať. Samozrejme, s mojím problémovým spánkom som opäť spal minimum a už len v duchu dúfal, že budem stíhať regenerovať.
Deň 5 (El Espín → Berducedo cez Hospitales)
Hospitales je krásna horská cesta, pripomínajúca otvorené hrebeňovky, aké poznáme z niektorých slovenských pohorí – rozľahlé lúky, pasienky, dlhé výhľady a minimum civilizácie.
Vedie cez Sierra de los Hospitales, hrebeň Kantaberského pohoria, kde sa nachádzajú pozostatky niekoľkých historických pútnických nemocníc (hospitales), ktoré boli postavené medzi 13. a 15. storočím. Slúžili ako útočiská pre pútnikov, ktorí prechádzali touto náročnou trasou smerom do Santiaga de Compostela – poskytovali jedlo, teplo, ochranu pred nepriazňou počasia a pomoc chorým či zraneným.
K tejto trase existuje aj alternatíva cez dedinky, no všetci pútnici sme sa rozhodli ísť práve cez Hospitales – aj keď počasie nevyzeralo najlepšie.
Čakalo ma 27 km, z toho cca 16 km po hrebeni bez možnosti úkrytu ani doplnenia zásob. Keďže bolo chladno, nebál som sa, že mi 1,5 l vody bude málo – naopak, do cieľa som dorazil s poloprázdnou fľašou. Asi 5 km od konca Hospitales sa spustil prudký dážď a ja som vedel, že dnešný deň zakončím zmoknutý ako kura. Pršalo až do konca cesty, nebolo možné nájsť miesto na oddych – ani sa napiť, ani niečo zjesť, ani si vydýchnuť. Nohy mokré, aj pončo už toho malo dosť, a nepríjemné klesanie po veľkých mokrých kameňoch rozhodne nepridávalo na entuziazme. Podarilo sa mi dôjsť do albergue, všetky topánky samozrejme vonku. Spali sme asi 25 v jednej veľkej miestnosti, kde bola počas noci súťaž v chrápaní.
Veľká vďaka patrí Silvii, ktorá mi požičala svoj kompaktný fén, aby som aspoň trochu znížil vlhkosť v topánkach. A ponožky? Tie ako keby ste práve vybrali z práčky bez odstreďovacieho cyklu. 😀 Albergue malo aj reštauráciu, takže dobré teplé jedlo a čaj po celom dni padli vhod.
Deň 6 (Berducedo → El Salto)
S polomokrými topánkami som sa za občasného dažďa vybral ďalej.
Trasa bola síce kratšia, no klesanie bolo cez 1000 m (posledných 7 km približne 700 m) a už sa pomaly začínali ozývať prvé problémy s členkami. Kolená zázračne držali.
Bežnou nasledujúcou zastávkou je mestečko Grandas de Salime, avšak nenašiel som tam súkromnú izbu, kde by som sa v pokoji vyspal, preto som sa zastavil o pár kilometrov skôr – v malom komornom moteli pri priehrade s krásnymi vyhľadmi na okolitú prírodu. Keďže som dorazil už okolo 14:00, využil som zvyšný čas na pranie vecí (hlavne syntetiky) a topánky som vysušil na okne vďaka slnku.
Deň 7 (El Salto → A Fonsagrada)
Nasledujúce dva dni bola predpoveď priaznivá – malo byť slnečno a bez zrážok, preto som chcel prejsť čo najviac kilometrov.
V tento deň to bolo 32. Začínam stúpaním po asfalte, cesta sa postupne zakrivuje a ja si môžem spätne pozrieť horské chodníky, po ktorých som išiel predchádzajúci deň, vrátane priehrady. O niekoľko kilometrov som v Grandas de Salime, kde si dopĺňam zásoby. Čoskoro sa objaví prvý pilier s kilometrovníkom – áno, ¡Hola Galicia!
Nasleduje 20 km bez akejkoľvek možnosti osviežiť sa (resp. zohriať sa, keďže bolo chladno a veterno). Vo Fonsagrade spomínam na skvelé pilgrim menu, ktoré som si dal so Silviou, a deň ukončujem vďačnosťou za znesiteľné počasie, ktoré je tu naozaj vzácne.
Deň 8 (A Fonsagrada → Castroverde)
Aj keď už nekráčame horským terénom, výhľady sú stále úžasné a slnečné počasie tento zážitok ešte znásobuje.
Posledné kilometre si púšťam energickú hudbu a stretávam dievčatá, ktoré popri lese robia celkom krkolomnú jogu. Usmievam sa a tanečným krokom idem ďalej. Po zhruba 33 km a 1200 m klesania sa dostávam do Castroverde, kde nikdy nezabudnem na dobrosrdečnosť personálu Pensionu Roma. Mali aj reštauráciu – k pivu mi narezali šunku a syr (priamo od nich) a hlavné jedlo bolo také objemné, že som to fakt nezvládal dojesť. Samozrejme, nechal som patričné prepitné, pretože ceny boli naozaj skromné. Na raňajky som si u nich dal čaj, ktorý bol taktiež grátis. Nechcelo sa mi počas cesty písať recenzie, ale v tomto prípade som urobil výnimku, pretože si to zaslúžili. Ak budete hľadať súkromnú izbu v tomto mestečku, tak jednoznačne Pension Roma! 🙂
Deň 9 (Castroverde → Lugo)
Vtedy som ešte netušil, že toto bude môj posledný deň bez výraznejších problémov – a zároveň deň, keď sa slnko vytratí a bude sa to javiť ako večnosť.
Od tohto bodu už nebude prostredie také dychberúce čo sa týka scenérie. Posledných 5 km sa ozvala píšťala a ja som doslova dokríval do mesta Lugo, ktoré je naozaj krásne. Nemal som veľmi silu ho objavovať, ale cestou do lekárne a supermarketu som sa prešiel historickým centrom. Opäť som sa stretol so „starou známou“ Silviou. Večerali sme priamo v centre a ja som dúfal, že noha nebude na ďalší deň robiť problémy.
Zostáva posledných 100 km do cieľa, no pre mňa osobne budú oveľa náročnejšie ako prvých vyše 200 km. Nasledujúce dni bude hudba v ušiach mojím najsilnejším pomocníkom.
Deň 10 (Lugo → Ferreira)
Krémom, ktorý som si kúpil v lekárni, si natriem píšťalu, pripravím sa a vyrážam. Práve tento deň sa ukáže ako moja najväčšia skúška.
27 km, z toho 24 km hore a dole neúprosným asfaltom s boľavou nohou, poriadne preverilo moju psychiku. Celkovo mi pomáhalo ponadávať si. 😀
Zvyšných 10 km som už len prestupoval a oveľa viac zaťažoval druhú nohu, čím som riskoval ďalšie problémy – ale nedalo sa inak. Posledných 8 km to boli doslova preteky s prichádzajúcou búrkou. Postupne začalo pršať a bolesť už bola taká silná, že každý kilometer sa zdal byť nekonečný. Navyše stále po asfalte – a na konci s najvyšším prevýšením.
So Silviou sa ponáhľame, ja sa snažím chodiť do osmičky, aby som si zjednodušil klesanie, a intenzívny dážď prichádza asi tak 300 m od albergue. Už som len dúfal, aby mi topánky znova nepremokli. Večeru sme dali v kantíne vedľa a ja som mal prvýkrát na ceste reálne obavy, či budem môcť nasledujúci deň pokračovať. V zálohe bol aj transport na ďalší deň, ale využil by som ho s veľkou nechuťou. Povedal som si, že ak nebude pršať, tak aj s boľavou nohou to pomaly dám – budem viac oddychovať. Avšak v prípade dažďa nie je možnosť vyvetrať nohy či si oddýchnuť, a v kombinácii so silnou bolesťou by to bola herkulovská úloha.
Prší až do rána.
Deň 11 (Ferreira → Melide)
Ráno zisťujem, že noha je na tom o niečo lepšie a zároveň zatiaľ neprší.
Som šťastný, že budem môcť pokračovať po vlastných. Po spoločných raňajkách vyrážam do Melide.
Asi o hodinu neskôr začína pršať – síce s menšou intenzitou, no vytrvalo až do cieľa. Možností oddýchnuť si opäť nie je veľa, takže prestávok je minimum. Cesta je už monotónnejšia, no človek je rád za každý lesný úsek, ktorý vystrieda nepríjemný asfalt. V Melide nachádzam krásne pohľadnice s tematikou Camino a s nádejou, že sa nestratí, jednu z nich vhadzujem do poštového boxu pre moju rodinu.
Došla im o 4 dni. 🙂
Deň 12 (Melide → Arzúa)
Oddychový, kratší deň, opäť sprevádzaný dažďom, ma privádza do mesta Arzúa, kde si v čínskom obchode kupujem lacné vodeodolné návleky na lýtka, aby ma aspoň ako-tak ochránili pred tým, čo bude nasledovať nasledujúci deň.
V meste si dávam teplú večeru, dokupujem zásoby a asi po piaty raz čistím topánky.
Deň 13 (Arzúa → O Pedrouzo)
21 km sústavného dažďa, miestami pomerne prudkého.
Cca piaty deň bez slnka a postupne prichádzajúca bolesť členkovej šľachy, ktorá sa tiahne po vnútornej bočnej strane až k palcu na nohe. Našťastie sa mi darí ukryť pred prudkými záchvatmi dažďa v podnikoch po ceste, kde sa zohrievam čajom a dávam noham aspoň aký-taký oddych. Posledné kilometre idem pomaly, noha čertovsky bolí. 😀
Asi 3 km od cieľa vyšlo na pár minút slnko, tak si v istom kempe dávam pivo a stretávam Adriana – bez trička. Na pohľad krčmový týpek, ale s veľkým srdcom!
Po ubytovaní sa idem najesť do lokálnej reštaurácie a koho tam nestretnem? Adriana, ktorý keď ma zbadá, hneď zakričí: „Oo Tomas! Hola! Tengo tus gafas!“ V preklade? V tom kempe som si zabudol slnečné okuliare, ktoré som vytiahol kvôli dvojminútovému slnku, a Adrian sa prislúbil, že mi ich nasledujúci deň donesie.
Čaká ma posledný deň.
Deň 14 (O Pedrouzo → Santiago de Compostela)
Búdím sa o 3:00 ráno na zvuky z vedľajšej kúpeľne.
Samozrejme, vzhľadom na to, že ide o posledný deň, už nedokážem zaspať. O 4:00 sa naraňajkujem s tým, že vyrazím skoro, ale keď vidím, ako silno vonku prší, ešte chvíľu vyčkávam v posteli a vyrážam až o 6:30. Spočiatku vidím na ceste len 2–3 pútnikov. Je ešte tma a prostredie ponúka komornú atmosféru sprevádzanú hmlou.
Čaká ma posledných 20 km a napriek silnej bolesti šľachy robím minimum prestávok – chcem doraziť do cieľa čo najskôr.
Posledný kilometer začína jemne pršať. Hovorím si: „Bože, nech to vydrží aspoň do príchodu ku katedrále, nech nemusím robiť fotku v ponču.“ 😀 Konečne som dorazil. Vidieť katedrálu už po druhýkrát bolo pre mňa nostalgické. Asi o hodinu dorazil Adrian aj s mojimi okuliarmi. Hombre del año!
Prehodili sme zopár slov, urobili si spoločné fotky a naše cesty sa opäť rozišli. Čoskoro nasadám na vlak na letisko a po celom, vo väčšine studenom a upršanom dobrodružstve odlietam do Malagy za slnkom, a s hudbou v ušiach reflektujem nad všetkým, čo som počas cesty zažil.
Opäť sa mi potvrdilo, že Camino ľudí spája a nie rozdeľuje. Solidarita je tu bezčasová a nekladie si podmienky. Nie sú to tie slnečné chvíle, ale daždivé dni sprevádzané bolesťou, ktoré nám ukazujú, aké diametrálne odlišné je žitie mimo komfortnej zóny – kde sú ľudia sami sebou a prežívajú autentické emócie plné radosti aj bolesti.
Buen Camino!
Praktické info
Najväčším strašiakom mnohých ľudí sú otlaky.
Ako sa im vyhnúť? Dostatočnou prevenciou:
Každé ráno krémovať chodidlá (aj pomedzi prsty) hydratačným prípravkom s glycerínom alebo vazelínou.
Používal som nechtíkovú Indulonu.
Merino ponožky so spevnenými časťami na najviac zaťažovaných miestach – na oboch cestách som mal ten istý typ.
Je to naša slovenská výroba. Nezápachajú a sú príjemné na pokožku. Mal som so sebou 2 páry.
Samozrejmosťou je kvalitná, dobre rozchodená, ľahká obuv, ideálne s membránou – pred cestou naimpregnovať.
Vždy počas prestávky, ak to okolnosti dovoľujú – vetrať nohy naboso.
Oblečenie
Nezabúdajte na to, že všetko, čo si nabalíte, budete so sebou vláčiť cca 14 dní, takže sa treba zbaliť minimalisticky:
- 1× merino/syntetika mix tričko krátky rukáv (Decathlon)
- 1× merino/syntetika mix tričko dlhý rukáv (Froggywear)
- 1× tenké tričko/tielko na spanie
- ľahká hybridná bunda Adalbert (Northfinder)
- tenká vetruvzdorná vesta (na portugalskej variante mi chýbala, tentokrát som ju využil – ak je teplo, ale veterno)
- odopínateľné turistické nohavice (dlhé + kraťasy v jednom)
- 3× merino boxerky (Sensor)
- 2× merino hiking ponožky (Shox)
Lieky a drogéria
- Paralen Grip s kofeínom
- Imodium proti hnačke
- ATB v prípade núdze (bolo chladno a sychravo)
- Vitamín C, horčík
- Indulona (ako spomenuté vyššie)
- Sudokrém na odreniny (preventívne na plecia a vnútorné stehná)
- krém s faktorom SPF 50
Z liekov som využil len Paralen, ale v tomto prípade platí – lepšie mať a nepotrebovať ako naopak.
Nezaberie to veľa miesta. Mnoho vecí je možné podľa potreby dokúpiť v miestnych lekárňach (lieky, doplnky, bandáže, protizápalové krémy…)
Výbava
Powerbanku ani spacák som tentoraz nebral a vôbec mi nechýbali – odporúčam zvážiť kvôli redukcii hmotnosti.
Trekové paličky sú dostupné v Decathlone priamo v Oviede.
Aplikácie
Gronze.com – venované špecificky Caminu, poskytuje prehľad trás, ubytovanie a ďalšie užitočné info
Booking – albergues (tzv. hostely pre pútnikov), priváty
Mapy.cz – offline mapy pre Astúriu a Galíciu
Google Maps – reštaurácie, potraviny, atď.
Stravovanie a pitný režim
Najväčší problém je dostatok bielkovín. Riešil som to tak, že som si na raňajky kupoval balenú šunku a syr s bagetkou, a pilgrim menu resp. à la carte podľa možností až večer.
Skúsenejší turisti vedia, že najesť sa uprostred túry nie je dobrý nápad, takže počas dňa čisto energetické potraviny na báze cukru.
Stretol som ľudí, ktorí cez deň pili výhradne sladené nápoje a nejedli nič. Mimo letných mesiacov úplne postačí 1,5 l vody. Navyše počas putovania si viete dať pivo, čaj, kávu a osviežiť sa.
Infraštruktúra
Sú úseky, kde aj 25 km nie je možné doplniť zásoby.
Vo všeobecnosti je na ceste málo prístreškov a v prípade dažďa je niekedy nemožné nájsť úkryt (napr. Hospitales route).
Odporúčam si večer aspoň zľahka naštudovať trasu na ďalší deň, aby vás nič neprekvapilo.
Veľa, ale veľa bahnísk – takže kto si chce udržať topánky v dobrom stave → čistiaca pena + hubka (nezaberie veľa miesta).
Trasy vedú prevažne cez lúky, pastviny, lesy a kopce, ale aj po asfalte – najmä druhá polovica cesty. Je tu viac klesaní ako stúpaní, niektoré sú pomerne prudké, takže kolená dostanú zabrať.
Každé ráno a po túre robiť strečing, aby ste sa na druhý deň zvládli postaviť z postele a minimalizovali riziko zranenia.
