Deň 1. Vyrážame, dobrodružstvo môže začať!
Naša cesta za severný polárny kruh začala otázkou od kamarátky, či by sme s ňou šli na sever Nórska. Žije tam jej rodina a na pár dní nám ponúka ubytovanie. Čóóóóóóó?! Si píš, že by sme šli, Tánička! Táňa ešte oslovila pár svojich blízkych priateliek žhavých do turistiky, ale nie všetkým to nakoniec vyšlo. A tak sme sa vo finále zišli tri ženy na horách v severnom Nórsku – dve Táne a jedna Lydka 🙂 .
Cestu sme si bookovali vo februári cez Norwegian. Je to nórska letecká spoločnosť a na prelome apríla a mája ponúkala výhodnejšie ceny za letenky. Spiatočná letenka aj s poistením nás vyšla približne na 400 eur. Leteli sme z Krakowa, kde sme si na letisku nechali zaparkované auto, do Osla. Odtiaľ na sever do Alty, s medzipristátím v Tromsø. Počas letu do Osla bol pomer žien a mužov na palube lietadla vyrovnaný. Ako sme postupovali čoraz viac na sever, žien začalo ubúdať. Boli sme jedny z mála žien, ktoré tam smerovali. Je to hlavne preto, že sever Nórska vyhľadávajú predovšetkým nadšení rybári. Chodia sem do chladných a čistých morských vôd za rybačkou svojho života.
Biela krajina na severe Nórska
Cesta bola dlhá, ale vďaka prestávke na tichom letisku v Oslo sme mali dostatok času na upokojenie sa a oddych. Veľa sme už o našej destinácii počuli od Táni, našej sprievodkyni. Už v tejto krajine párkrát bola a mnoho si o nej načítala. Nevedela som sa dočkať hlavne toho, aké to bude, keď nebude zapadať slnko a v noci bude vidno. To sme si hneď zažili pri klesaní lietadla. Spopod mrakov sa vynorila „elfská“ krajina plná zasnežených hôr, trblietajúceho sa mora a žiarivo svetlej oblohy. Moje srdce zaplesalo – tu budem pár dní, v tejto magickej ešte stále bielej kráse!
Moje nervy, kde to som?!
Z letiska nás čakala približne dvojhodinová cesta autom do severnejšie položenej rybárskej dedinky Øksfjord. Tá sa na pár dní stala naším druhým domovom. Už samotná cesta bola zážitkom, kľukatila sa okolo pokojných fjordov. Po bokoch sa týčili zasnežené vrchy a vďaka „svetlej tme“ sme mali pocit, že všetko vidíme ešte jasnejšie a ostrejšie. Po krajniciach, stále označených zimnými tyčami, sa kopili dvojmetrové záveje. Zo skalných stien sa rinuli menšie či väčšie vodopády. Z času na čas nás šofér s kľudom upozornil na nejakú spadnutú lavínu. Sú tu na ne zvyknutí – vôbec ich to nerozhádže.
A tak som to neriešila ani ja a už som sa len tešila do postele. Po viac než dvadsiatich hodinách cestovania sme boli poriadne unavené – no zvláštne nabudené krásou navôkol. Pripadalo nám to, akoby sa Tatry trúsili všade, kam len oko dovidelo. A medzi nimi sa rozlievalo jedno pleso za druhým 🙂 . Keď sme vystúpili v cieli našej cesty, práve začalo husto snežiť – a bolo to naozaj čarovné.
Deň 2. Øksfjord, Loppa – miesto, kde ticho rozpráva
Fjord, sneh a Popradské pleso
Ráno nás prebudil škrekot čajok a jasné slnečné svetlo, ktoré zalievalo celý fjord. Mali sme neuveriteľné šťastie na počasie — skoro celý týždeň ako vystrihnutý z nórskej rozprávky. V tomto ročnom období to v severnom Nórsku pritom vôbec nie je samozrejmosť. Môžete natrafiť na týždeň dažďa, snehu a hmly, alebo zažiť krátku, takmer rozprávkovú jar, ktorá trvá len pár dní. My sme chytili niečo medzi tým. Síce bolo všade ešte kopec snehu, ktorý sa každým dňom topil čoraz viac, ale slniečko hrialo po väčšinu dní. Je to zaujímavé, také čosi si zažiť. Na severe Nórska totiž jar doslova len tak rýchlo „preskočí“ a slnko takmer nezapadá. Svetlo je takmer nepretržité a príroda ide naplno, akoby doháňala všetko zameškané. Je to zvláštne, fascinujúce a krásne – ako keď zima lusknutím prsta prejde do leta, bez varovania.
Náš prvý deň sme si po dlhej ceste vyhradili na objavovanie okolia. A dobre sme urobili! Už len prechádzka „popred dom“ bola prekrásna. Spomenula som si na Tánine slová ešte na Slovensku. Hovorila, že to bude, ako keby „sme bývali v Tatrách pri Štrbskom plese“. Opravujem ju tu trošku, snáď mi to odpustí. Ako keby sme bývali pri Popradskom plese, po ktorom brázdia vodu rybárske člny aj veľké výletné lode 🙂 .
Severská rozprávka v Øksfjorde
Øksfjord je malá rybárska dedinka, kde sa čas zastavil. Príroda je tu na prvom a poslednom mieste. Je to však najväčšia osada v obci Loppa kommune. Má približne 500 – 600 obyvateľov, ale pôsobí oveľa tichšie. Väčšina ľudí žije totiž roztrúsená pozdĺž pobrežia. Je tu len niekoľko ulíc. Nechýba však obchod, škola aj škôlka, nemocničný bod, pošta a prístav, ba dokonca je tu aj bar či reštaurácia!
Všade okolo sú biele, zasnežené kopce. Dvíhajú sa priamo z mora a s každým pohľadom pripomínajú, aká surová, no nádherná vie byť severská krajina. Pobrežie tu lemujú typické červené, modré, svetlozelené a sivé domčeky, ktoré pôsobia, akoby len pred chvíľou vystúpili z rozprávky. More je krištáľovo čisté a pokojné a dáva o sebe vedieť, že aj ono je tu súčasťou tejto tichej harmónie. Snehu tu je toľko, že sa miestami ani nedá prejsť! Pripadáš si ako malý človiečik v obrovskej snehovej krajine, ktorú zatiaľ nikto nestihol rozhádzať.
Ticho, ticho, všade ticho
Pri pobreží stojí malý maják a pôsobí ako strážca pokoja. A to ticho! Je také hlboké, že ho cítiš až vo vnútri. Ľudí, ktorých sme stretali, nebolo veľa. Tí, čo tu sú, ťa však pozdravia, usmejú sa, dokonca ti zakývajú z auta. Len tak, bez dôvodu, z radosti. Je v tom niečo veľmi úprimné, ľudské a nenútené. Øksfjord nie je turistická atrakcia. Je to miesto, kde sa život spomalí a ty si konečne uvedomíš, čo to je „byť prítomný“. Veľmi sa mi osobne páčilo, ako deti zo škôlky trávili voľný čas von. V snehu, na móle či na pláži pri fjorde – hrali sa s tým, čo príroda ponúkala.
A ešte jedna zmienka o Øksfjorde – normálne tu končí cesta 🙂 .
Deň 3. Sørøya, Hasvik – panenská a divoká zároveň
Na nasledujúci deň sme si už oddýchnuté po cestovaní naplánovali celodenný výlet na neďaleký ostrov severného Nórska – Sørøyu. Tento tichý, autentický a nádherne odľahlý kus zeme patrí medzi najsevernejšie obývané miesta Európy. Na ostrov sme sa dostali loďou priamo z Øksfjordu. Hneď ako sme vystúpili, vedeli sme, že sme na mieste, kde príroda hrá prím.
Aj tu sa more stretáva s bielymi štítmi hôr, piesočné zátoky sa strácajú medzi skalami. Nad hlavou ti lietajú čajky ako jediná pripomienka vonkajšieho sveta. S rozlohou cca 800 km² – teda väčšou než celý Singapur!, je ostrov rozľahlý. Približne 1 000 obyvateľov je však sústredených na západnom pobreží v oblastiach Hasvik, Breivikbotn a Sørvær. Ak by ste sa pozreli na mapu, uvidíte malý vybudovaný kúsok cesty, ktorá lemuje západné pobrežie. Zvyšok je nedotknutý, prakticky bez ciest, len s chodníkmi a turistickými trasami. Väčšina územia je teda prístupná len pešo, loďou alebo snežným skútrom, čo vytvára úžasný pocit izolácie a „konca sveta“.
Sandvika – rajská pláž ostrova
My sme sa ostrov vybrali preskúmať autom. Tánička nám sľúbila, že sa pôjdeme pozrieť na jednu z najkrajších a najznámejších pláži ostrova – Sandviku. Je to pohľadnicová severská pláž, akú by človek možno čakal v Karibiku, no s prekrásnym severským pozadím. Jej jemný biely piesok, širokánska pláž s veľkými mušľami na každom kroku a tyrkysová voda, boli už v tomto ročnom období nádherné. V lete to tu musí byť ako na tropickej pláži (len s o dosť studenšou vodou 😀 ).
Uvidíme aj soby?
Ticho a prázdno, naokolo len skaly, čajky a šum oceánu. Často tu nestretneš ani nohu, čo vytvára dokonalú pohodu pre niekoho, kto si chce užiť pokoj a načerpať síl. Posedeli sme si tu, pozabárali turistické topánky do čistého piesku, nazbierali za hrsť mušlí a užívali teplého slniečka. Keď som privrela oči, predstavovala som si, ako tu bežne voľne behajú soby. V tomto ročnom období sme ich videli ešte len zopár. Je to preto, že každú jeseň soby (nielen) zo Sørøye sámski pastieri presúvajú trajektmi alebo kamiónmi. Nie do ohrád, ale na zimné pastviny vo vnútrozemí, kde je suchší sneh a ľahší prístup k potrave. Na jar sa vracajú späť – a opäť sa pokojne pasú medzi fjordmi, skalami a tundrou, akoby nikdy neodišli. Je to dlho zaužívaná pastierska migrácia, ktorá je súčasťou života Sámskych komunít a zachováva rovnováhu medzi prírodou a zvieratami.
V prírodnej rezervácii Sørsandfjorden
Zo Sandviky sme sa už presunuli k počiatočnému bodu plánovanej turistiky – parkovisku, z ktorého sme mali niekoľko hodín kráčať prírodnou rezerváciou Sørsandfjorden (Sørsandfjorden naturreservat). Oficiálne sezónu v tejto časti Nórska otvorili práve v deň, keď sme ňou prechádzali, teda 9.5.2025. Skontrolovali sme si to aj podľa informácií na webových stránkach perletur.no. Podľa oficiálneho turistického záznamníka schovaného v malej skrinke – tzv. turkasse, sme v tejto rezervácii boli len štvrtými návštevníčkami v roku 2025. Do knihy sme sa zapísali samozrejme aj my. Nóri to robia radi – je to drobný, ale milý rituál, ktorý z vás spraví súčasť trasy.
Rezervácia nás úplne očarila! Našli sme v nej krajinu, ktorú si človek nepodmanil – ostalo mu ju len obdivovať. Sneh nám miestami siahal takmer po kolená a striedali sme sa v prešľapávaní cesty. Terén je tu veľmi členitý, plný potôčikov, pramenísk a mokradí, ktoré sa skrývajú pod snehom. Tieto miesta vyzerajú ako pevná pôda, no v skutočnosti sú vlhké, nasiaknuté a miestami nebezpečne premočené. Boli sme rady, že máme naše vysoké topánky a trekové palice. Aj tak sme museli ísť veľmi opatrne. Príroda je tu nádherná, ale aj prekvapivo živá a voda si razí cestu všade. Pomáhali sme si mapou a spomienkami Táni. Tá rovnakú cestu absolvovala v lete – ešteže má Tánička takú dobrú pamäť.
Ehm, a značky sú kde?
Turistické značenie v Nórsku je špecifické a skôr nie je, ako je. Naše stopovacie zmysly a pudy sa tu zapájali naplno. Pochopili sme Táňu, ktorá na našu otázku ráno, či to ozaj ideme brať vážne tak krátky trek, povedala: „Baby verte, tu je to fakt iné, než na čo ste zvyknuté“. Doteraz nechápem značeniu vzdialenosti. Mám pocit, že turistické smerovníky v Nórsku sú skôr orientačné než presné. Ak teda máš pocit, že si prešiel viac, pravdepodobne máš pravdu. Tvoje nohy počítali všetky zákruty, stúpania aj kroky okolo každej jednej mláky.
Pastva pre oči, pohladenie pre dušu
Do srdca sa nám azda navždy vryl pohľad, keď sme si vyšľapali cestu hore na plošinu s výhľadom na celú krajinu. Pod nami sa rozprestieralo zamrznuté a snehom pokryté jazero Sandfjordvatnet. Vedľa neho sa vinula širokánska piesočnatá pláž, na ktorú vietor navial sneh a vytvoril na nej jemné no výrazné vzory. V kombinácii s oceánom v pozadí vytvárala táto štruktúra jedinečnú, až surrealistickú scénu. Zostupovali sme do údolia, kráčali po nekonečnom piesku okolo mohutného vodopádu, ktorý sa prepadal do údolia akoby cez snehovú bránu. Sedela by som tam celé hodiny a pozorovala toto prírodné divadlo! Cestu nám spríjemňoval divoký biely zajko, ktorý s radosťou hopsal v snehu.
Ako by zima a leto žili spolu na jednom plátne
Na pláži sme si oddýchli, občerstvili sa a nasávali genius loci tohto miesta. Nezabudnem naň nikdy a verím, že sa sem ešte vrátim. V lete sa tu v oceáne kúpu otužilí Nóri i niektorí odvážni turisti. Po pláži pobehujú soby. A takto spolu s ľuďmi si nažívajú v symbióze. Najviac nás fascinovalo, že na jednom mieste sa brodíme snehom po kolená a lezieme po snehom zaviatych skalách. O chvíľu už prekračujeme potôčiky a riečky topiaceho sa snehu z okolitých hôr, ktoré sa vlievajú do azúrovo modrého mora. A zatiaľ, čo sa opierame do turistických palíc, zapichujeme ich do čistého bieleho piesku odľahlej pláže.
Naspäť to bola malina, lebo sme sa vracali po vlastných vyšľapaných stopách. Neustále som mala chuť sa zastavovať a obzerať sa za seba. Nechcelo sa mi odísť z miesta, ktoré ma tak chytilo za srdce. Avšak, deň sa pomaly chýlil ku koncu. A aj keď bolo stále svetlo, vedeli sme, že sa musíme dostaviť do Hasviku. A odtiaľ nás už posledným trajektom z ostrova čakala cca 90 minútová plavba späť do Øksfjord.
Prvý snežný anjel – a prečo nie práve v severnom Nórsku 🙂
Ešte sme sa vybláznili v snehu, ktorý bol lákavý ako veľká biela perina. Lydka si tu dokonca urobila svojho prvého snežného anjela v živote (a ja svoju prvú „šípku po hlave“). Deň v prírodnej rezervácii Sørsandfjorden, počas ktorého sme nestretli žiadneho ďalšieho človeka, sme tak zakončili smiechom, vzájomnou blízkosťou a dobrou náladou.
Deň 4. Nuvsfjorden, Loppa – lavíny hučia a more šumí
Ďalší deň na severe Nórska sme venovali objavovaniu hornatej krajiny, na ktorú sme sa ponad fjord dennodenne dívali z okien nášho dočasného domova. Ráno sme si zbalili jedlo a vybrali sa autom na trajekt. Ten nás krátkou plavbou cez fjordy previezol na neveľký polostrov. A to popod oblaky, ktoré ako keby niekto potrhal na malé vatové chumáčiky. Nachádzajú sa tu navonok zabudnuté osady ako Nuvsvåg, Klubbnesvika či Sletta. Sú to odľahlé miesta, ktoré nemajú cestné spojenia so zvyškom krajiny, a preto pôsobia ako skutočný severský „koniec sveta“.
Tadiaľ cesta nevedie
Mali sme v pláne prešľapať si cestičku k jazeru Tverrfjordvatnet. Sneh bol však taký hlboký a nikým nedotknutý, že sme sa k nemu nedokázali dostať. Zabárali sme sa miestami do snehu až po pás a prejsť pár stoviek metrov nám trvalo skoro pol hodiny! V zimných mesiacoch je jazero často pokryté snehom a ľadom, čo vraj vytvára nádherné scenérie. V jarných mesiacoch môže byť oblasť náchylná na lavíny, preto je dôležité byť opatrný pri pohybe v teréne. Veľmi sme ľutovali, že sme so sebou nemali snežnice – teraz by na ne bol ideálny čas! Takto sme sa len otočili na mieste a vybrali sa k autu, aby sme sa presunuli na prístupnejšie miesta.
Previezli sme sa pozdĺž úzkeho pobrežia ľudoprázdnou nedotknutou krajinou. Po našej pravici sa mihali fjordy a po ľavici zasa strmé zasnežené svahy vysokých hôr. Pod nimi kde tu drepel malý domček. Neviem, či by som mala odvahu v niektorom z nich prespať. Všade naokolo sme videli popadané lavíny a pozostatky obrovských kusov skál, ktoré teraz už len pokojne spolunažívali s ľudskými príbytkami. Každopádne, bolo to očarujúce a nevedela som od tej divokej krásy odtrhnúť oči.
Lavíny naplno a naživo
Snehu tu bolo najviac, čo sme počas nášho pobytu zažili. Nedokázali sme sa ani len dostať na pláž, tak ho bolo všade veľa. Predstavu o tom, aký hlboký tu je sneh, sme mali len na základe malých konárikov vytŕčajúcich zo zeme. Najprv sme si mysleli, že ide o kríky, ale skoro sme zistili, že sú to vlastne vrcholky stromčekov. Ľudí sme tu stretli minimum, ale opäť prívetivých, srdečných a s úsmevom na perách. Oveľa častejšie nás sprevádzal zvuk lavín, ktoré padali z výšin k fjordom. Najskôr ako šuchot, potom ako hukot a napokon ostalo už len veľavravné ticho. Fascinovane no s rešpektom, sme pozorovali to prírodné divadlo.
Toto miesto ma asi najviac očarilo svojou odľahlosťou a divokosťou, ktorá tu nie je len nejakou pózou. Je to prirodzený stav, v ktorom človek chápe svoje miesto návštevníka. No aj tak by tam chcel zostať dlhšie. Len tak – dýchať čistý vzduch, pozerať sa na snehom pokryté svahy a počúvať ticho, čo občas prehluší len príroda sama. Strmé hory, jazerá a pláže pokryté snehom vytvárajú jedinečný kontrast. Vďaka izolácii tu panuje hlboký pokoj, ktorý je ideálny na oddych a prepojenie sa s prírodou.
Tichý obor Øksfjordjøkelen
A ešte jedna zaujímavosť, ktorá sa viaže k tomuto polostrovu. Práve nad ním sa týči Øksfjordjøkelen – najsevernejší „pravý“ ľadovec Európy (ďalej na sever sú už len Špicbergy). Kedysi siahal vraj až k moru. Dnes sa však rýchlo topí a v posledných desaťročiach sa výrazne zmenšil, podobne ako ostatné ľadovce v Nórsku. Čo z neho robí aj silný symbol klimatických zmien. Jeho bielo-tyrkysová masa sa dá pozorovať z viacerých otvorených plání v tejto oblasti. My sme mali to šťastie, že sme naň mali výhľad dokonca priamo z okna našich izieb na protiľahlom Øksfjorde.
Deň 5. Øksfjordfjellet – strážca nad Øksfjordom
Nad samotným Øksfjordom, na vrchole majestátneho kopca, čupí malý, no zato veľmi zaujímavý bivak – jednoduchý prístrešok v modernom severskom štýle. Je to malá architektonická perla, ktorú postavili v roku 2021. Z veľkého predného okna je vidieť doďaleka – cez fjordy až po horizont plný zasnežených vrcholov hôr. Táto túra bola podľa oficiálnych záznamoch webovej stránky perletur.no, podľa ktorej sme najčastejšie plánovali naše výlety, otvorená od 10.5.2025.
Výstup za polnočným slnkom
Chceli sme sa sem vybrať večer a zažiť zvláštny úkaz. Približne o 23:00 vidieť slnko zapadať a o 2:00 ho vidieť vychádzať. Vybrali sme sa sem celkovo trikrát. Raz skoro ráno, obhliadnuť terén, raz večer, užiť si svetlú noc a opätovne ráno, rozlúčiť sa s horou. Žiaľ, ani raz sa nám až k bivaku nepodarilo dostať. Podmienky neboli veľmi priaznivé. Stále bolo všade veľa hlbokého snehu, nemali sme snežnice a na niektorých miestach hrozilo riziko potenciálneho strhnutia lavíny. Normálne už v tomto čase nie je toľko snehu. Prevláda skôr typické krátke jarné počasie s prístupným, hoci blatistým terénom. My sme si však zažili ešte pravú zimnú rozprávku, ktorá nám však znemožnila dostať sa až na vrchol našej cesty. Skúšali sme sa hore dostať z rôznych strán, ale Øksfjordfjellet odolával 🙂 .
Avšak, už samotný celovečerný výstup naň bol zážitkom. Po celý čas sme mali pred sebou magické výhľady. Tie nás neustále nútili zastavovať sa a obdivovať v tichosti tú krásu! Ako keby nám hora chcela zmierniť naše sklamanie, že sme sa kvôli jej hlbokej bielej perine nemohli dostať do cieľa cesty. A tak nám pripravila tichý, pokojný a „polnočným“ slnkom zaliaty výstup. Počas neho sme sa kochali pohľadmi do strmých údolí. Tam ešte slniečko veľmi nemalo šancu oprieť sa. Stále tam panoval sneh a mráz a plesá boli zamrznuté. Ako kontrast k tomu boli slnkom zaliate fjordy. Ostávali pokojné a ospalé – len sem tam sa na vlnách hlboko dole pod nami pohojdávali rybárske loďky. Inak všade panoval kľud a hlboký spánok.
Raz sa sem vrátime
Dosýta sme sa vynadívali na všetku tú krásu a urobili nespočetne veľa záberov. Posedeli si spolu vysoko na skalách a nezáväzne si sľúbili, že sa sem jedného dňa vrátime a dokončíme svoju cestu. Chceli by sme si splniť svoj sen. Posedieť si tam hore pri bivaku, pokochať sa tichými polnočnými výhľadmi a vnímať ten masívny priestor. Priestor nabitý vodou, tundrou, horami a pri troche šťastia, aj nezabudnuteľnou aurorou.
Deň 6. Alta – pokojné srdce severu
Na pobreží rovnomenného fjordu v severnej časti Nórska leží Alta. Je to druhé najsevernejšie položené mesto na svete s počtom nad 10 tisíc obyvateľov. Po tichu Øksfjordu a divočine Sørøye pôsobí takmer mestsky. Vybrali sme sa sem po našom nočnom výstupe oddýchnuť si a poprechádzať sa. Samozrejme – sme len dievčatá, takže nás lákal aj nejaký ten shopping 😀 . Škoda, že sme vyrazili pomerne neskoro a pokým sme prišli, mnoho zaujímavých inštitúcií už bolo zatvorených. Tak sme sa aspoň poprechádzali po prístave, ktorý ticho odpočíval pod zatiahnutou oblohou.
Unikátne múzeum v Alte
Ak by sme mali viac času, iste by sme sa vybrali pozrieť do múzea The World Heritage Rock Art Centre. Je to jedno z piatich nálezísk skalného umenia, ktoré sú od roku 1985 zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO. Ide celkovo o viac než 6 000 skalných rytín (petroglyfov). Vytvorili ich pravekí obyvatelia tejto oblasti pred 2 000 až 7 000 rokmi. Zachytávajú každodenný život ľudí – lov, rybolov, soby, lode, tance, rituály. Sú jedinečným svedectvom o živote za severným polárnym kruhom v dávnej minulosti. Vyryté sú do hladkých skál, ktoré sa v lete odhaľujú spod snehu – preto sú viditeľné len počas teplejších mesiacov.
Alta kaňon
Ďalší tip na výlet by určite bol Alta kaňon (Sautso Canyon), ktorý je najväčším kaňonom v severnej Európe. Je dlhý 7 – 8 km a hlboký až 400 – 450 m. Vyformovala ho rieka Altaelva, ktorá tu prenikla do tvrdého skalného podložia. Jej prúd je stále silný. Ide o jednu z najbohatších lososových riek v Nórsku. Trasa je stredne náročná, ale panoramatické výhľady z okraja kaňonu sú vraj dych berúce. V lete je možné vidieť odhalené vrstvy kameňa, strmé steny a vodopády. Trip do kaňonu sme si nemohli plánovať – otvára sa až 15.6.2025 (next time 🙂 ).
Katedrála svetla
Za zmienku ešte určite stojí Katedrála Severného svetla (Nordlyskatedralen). Táto moderná, až futuristicky pôsobiaca stavba okamžite upútala našu pozornosť. Katedrála bola otvorená v roku 2013. Stojí priamo v centre mesta. Jej špirálovitý tvar z titánu má evokovať vlnu polárnej žiary, ktorá sa nad týmto regiónom pravidelne zjavuje. V noci, keď ju nasvietia, vyzerá ako svetelný stĺp stúpajúci do vesmíru. Symbolizuje vraj spojenie medzi prírodou, duchovnom a modernou architektúrou. Vo vnútri nájdeš pokojný priestor s minimalistickým interiérom, kde dominujú prírodné materiály, drevo a svetlo. Súčasťou je aj digitálna výstava o polárnej žiare.
Šialeným tunelom už nejdem! Iba žeby áno 🙂
Zvyšok času v Alte sme venovali nákupom drobných darčekov pre rodinu, priateľov a kolegov, či prechádzke po prístave. Nezabudnuteľná však bola cesta do a z Alty. Museli sme prechádzať „šialeným“ tunelom (Øksfjordtunnelen). Ten poriadne otestoval naše nervy a Tánine vodičské schopnosti. Na približne piatich km sme sa viezli slabo osvetleným, vlhkým a drsným tunelom. Je vtesaný do skaly a jednosmerný, a tak sme sa len modlili, aby nám nijaké auto (alebo kamión!) nešiel oproti. Potom by nám neostávalo už nič iné, len sa pred ním ukryť v niektorom z nepravidelných a nespočetných výklenkoch po boku „jaskyne“. Čo je podľa mňa asi vhodnejšie pomenovanie tohto tunela. Tunel je síce nepríjemný a stiesnený, no zároveň je cesta ním nezabudnuteľným zážitkom.
Deň 7. Rozlúčka s Nórskom mega výhľadmi
Ešte raz si ženy pobehajú po horách v severnom Nórsku
V posledné ráno sme si ešte raz vybehli na horu za Øksfjordom. Chceli sme sa rozlúčiť s týmto výnimočným miestom, ktoré nám prinieslo toľko pokoja, vnútornej pohody a krásnych výhľadov. Tentokrát sme si výstup vychutnávali a šli sme pomalšie. S vedomím, že už ideme naposledy, sme si chceli zapamätať každý kameň, každé zasnežené pohorie a fjord z opačnej strany. Kvikk, náš „asiažtakniezdravýaleneskutočnedobrý“ spojenec a dodávač energie na všetkých túrach, samozrejme nesmel chýbať ani teraz 😀 .
Pár mojich postrehov a úvah na záver, s troma bodkami…
Moje písanie tohto článku sa blíži k záveru. Tak, ako sa pomaly blížil k záveru aj náš pobyt za severným polárnym kruhom. Čo mi dal? Veľa!
Doma sme už vyše troch týždňov a ja stále myslím na čarovný sever Nórska. Čarovný vo svojej autentickosti, nedotknutosti, kráse aj surovosti. Mám pocit, že zo všetkých kútov sveta, kde som mala možnosť byť, ma táto krajina najviac chytila za srdce. Možno je to tým, že mám tak blízko k prírode. Že je pre mňa oázou pokoja a stíšenia sa. Možno preto, že mám rada okolo seba pohodových, pozitívnych a usmievavých ľudí.
Alebo je to tým, že v našom svete sa tak často stretávam s rýchlym tempom a zameraním na výkon. Tu som mohla spomaliť a odovzdať sa viac prírode a jej pravidlám. Možno preto, že ma uchvátila tunajšia životná úroveň. Či fakt, že sme denne mali na stole čerstvé, lokálne ulovené ryby z arktických vôd. Páčilo sa mi nastavenie Nórov, ktorí na svoj úspech nepotrebujú poukazovať drahými autami či domami. Namiesto toho si doprajú luxus v podobe výhľadov z krásnych terás svojich jednoduchých, možno až minimalistických domov. Čo len podčiarkuje ich spojenie s prírodou.
Dávam tu na záver schválne tri bodky…
… pretože pevne verím, že som v tejto krajine nebola prvý a posledný raz. Naopak, že sa sem ešte vrátim. Vychutnávať si ju, spoznávať ju, objavovať ju, súznieť s ňou…
Tipy (nielen) pre ženy na horách v severnom Nórsku
Určite podobný výlet odporúčam aj iným horsalkám a horsalom. V severnom Nórsku je toho tak veľa, čo sa dá vidieť a zažiť! Na záver pridám niekoľko tipov na výlety po ostrove Sørøya a v okolí Øksfjordu. Vychádzajú z webovej stránky perletur.no, podľa ktorej sme plánovali naše cesty.
Tipy na túry na ostrove Sørøya
1. Prírodná rezervácia Sørsandfjorden
📏 Dĺžka trasy: cca 5,9 km / ⏱️ Trvanie: približne 1,5–2 hodiny (v období, keď je ešte sneh, cca 3-4 hodiny) / ⛰️ Prevýšenie: 133 m n. m.
🎯 Náročnosť: stredná (middels) / 🧭 Značenie: chodník je dobre vyšliapaný, doplnený o kamenné mohylky a značky
Začiatok: parkovanie pri ceste Fv. 882 nad osadou Breivik
Zaujímavosť: prírodná rezervácia, piesočná pláž s nádherným fjordom, v blízkosti turkasse so zápisovou knihou
Pozor: zákaz zakladania ohňa na pieskových dunách, obmedzenia v pohybe a zbere rastlín (rezervácia)
Odporúčané vybavenie: nepremokavé turistické topánky a paličky, najmä v období topenia snehu (močaristé úseky)
2. Prírodná rezervácia Nordsandfjorden:
📏 Dĺžka trasy: cca 5,5 km / ⏱️ Trvanie: približne 2 hodiny (v období, keď je ešte sneh, cca 4 hodiny) /⛰️ Prevýšenie: 142 m n. m.
🎯 Náročnosť: stredná (middels) / 🧭 Značenie: červené značky v teréne
Začiatok: parkovanie pri malej chate na Langnes (cesta Fv. 882)
Zaujímavosť: prírodná rezervácia, piesočná pláž s nádherným fjordom, turkasse so zápisovou knihou
Pozor: vlhké úseky, priechod cez sobie oplotenie, rieka bez mosta – prechod po kameňoch
Odporúčané vybavenie: nepremokavé turistické topánky a paličky, najmä v období topenia snehu (močaristé úseky)
Tipy na túry v Øksfjord a okolí
📏 Dĺžka trasy: cca 4,2 km (okruh) / ⏱️ Trvanie: približne 2 hodiny /⛰️ Prevýšenie: 372 m n. m.
🎯 Náročnosť: stredná (middels) / 🧭 Značenie: značená trasa (z Platået dobre viditeľná, z Vassdalen s orientačnými značkami a tyčami)
Začiatok: trasa možná z viacerých miest – Platået, Vassdalen, pri škole Høgtun, Prærien, Grasdalsvatnet
Zaujímavosť: moderný bivak / turistická chatka pri vrchole – otvorená pre verejnosť, s výhľadom na fjord a možnosťou prenocovania
Pozor: zákaz používania sviečok a otvoreného ohňa v chatke, snežnice a mačky nechať vonku
Bonus: ideálne miesto na polnočné slnko alebo pozorovanie polárnej žiary
📏 Dĺžka trasy: cca 15,5 km / ⏱️ Trvanie: min. 5–6 hodín /⛰️ Prevýšenie: 678 m n. m.
🎯 Náročnosť: náročná (krevende) / 🧭 Značenie: žlté značky a kamenné mohylky (časť trasy vedie cez suťoviská)
Začiatok: Fruvika – parkovanie pri info tabuli
Zaujímavosť: vrchol s výhľadom na Øksfjord a Øksfjordklubben, panoramatická hrebeňovka cez Danielfjellet
Historická zaujímavosť: Bogasteller – kamenné poľovnícke úkryty v tvare polmesiaca na lovenie divokých sobov lukom a šípmi už od doby kamennej po neskorý stredovek
Pozor: možnosť stretnutia so sobmi – platí båndtvang (pes na vôdzke!)
Odporúčané vybavenie: pevná trekingová obuv, paličky, navigácia, dostatok vody a jedla
Foto: archív Tatiana Nováková, Lýdia Chovancová a Tatiana Baníková
Podeľ sa o svoj tip na výlet, a píš blogy na zenynahorach.sk
Máš aj ty super tipy na výlety, o ktorých by si chcela napísať? Chceš sa podeliť o skúsenosť s outdoor výbavou? Alebo o inšpiratívny horský zážitok? Pridaj sa do tímu blogeriek a píš články na náš blog! Ozvi sa nám emailom na ahoj@zenynahorach.sk a spoločne doladíme potrebné detaily. Tešíme sa na Teba!
A ak písanie zrovna nie je tvoja šálka kávy, no chcela by si sa podieľať spolu s nami na budovaní akčnej ženskej komunity, ozvi sa nám tiež a určite niečo vymyslíme. :))
