Biele Karpaty boli pre mňa doteraz takmer nepoznaným pohorím. Na prvé pomyslenie pôsobia nenápadne a človeku sa hneď nevybaví nejaká lákavá dominanta, ako v prípade známych turistických destinácii, ako sú Tatry alebo Malá či Veľká Fatra. Taktiež nevynikajú svojou nadmorskou výškou, keďže najvyšší vrch Veľká Javorina dosahuje „len“ 970 m nad morom. Aj vďaka tomu ma do tohto pohoria lákalo, a chcela som objaviť jeho skryté krásy, najlepšie kontinuálnym viacdňovým prechodom. Začiatok trojdňového prechodu som si naplánovala na sviatok 1. mája, aby som si v nedeľu stihla ešte fyzicky oddýchnuť pred začiatkom pracovného týždňa. Naša domácnosť mala v trávení predĺženého víkendu jasno – Matej sa vybral na motorku na pár dní a ja na turistiku. 🙂
Biele Karpaty – deň 1
Začiatok (alebo koniec) prechodu Bielych Karpát možno zvoliť z Myjavy po červenej alebo zo Starej Turej po žltej značke. U mňa zvíťazila Stará Turá, pretože som sa v ten istý deň presúvala z Bratislavy a z Turej som mala možnosť vyraziť o polhodinu skôr. Vyrážala som o pol desiatej, čo už bol na mňa dosť pokročilý čas. Čakalo ma niečo cez 23 km s prevýšením okolo 1400 m, teda výživný prvý deň, trasa začína na rozcestí Stará Turá, hotel Lipa a nocľah som si naplánovala na útulni na Veľkom Lopeníku.
Od začiatku bolo dosť teplo a čakalo ma takmer 700 výškových na Veľkú Javorinu, resp. Holubyho chatu pod ňou. V mestečku som začala stretávať prvých turistov, ktorí šli naľahko s malými batôžkami. A potom ja síce iba s 30 l ruksakom, ale za to napakovaným na tri dni, aj so spacákom a karimatkou. To, že som bola schopná sa zbaliť do takého malého objemu, považujem za svoj osobný úspech!
Sviatočná národná turistika
Na Holubyho chate ma privítala totálna plnka. Chata a jej okolie sa hemžilo ľuďmi. Mohla som čakať, že vo sviatok sa sem nahrnú dva národy z pohraničných obcí (a zo slovenskej strany ešte k tomu autom). Fronta na bare bola pomaly horšia než o pol dvanástej na matfyze. 😀 Bol čas obeda, využila som príležitosť a posilnila som sa teplým jedlom, kofolou a nealko pivom.
Ešte ma čakala dlhá cesta. Urobila som však jednu zásadnú chybu – na Veľkú Javorinu som sa vybrala až po jedle, a s plným žalúdkom som sa ledva vyteperila aj tých pár výškových metrov navyše. Výhľady ale stáli za to, počasie bolo pekné a príjemne pofukoval vietor.
Jedno cafe latté so sebou, prosím!
Počas zostupu do obce Květná som stále stretávala (na môj vkus) veľa ľudí. Nielen jednotlivcov, ale aj väčšie a hlučnejšie skupiny. Na to, že som šla sama, som teda sama vôbec nebola a dosť mi to šlo na nervy. Keď som už niekoho stretla, snažila som sa ho čím rýchlejšie obehnúť a získať si nejaký čas osamote v prírode. V Květné som našla otvorenú reštauráciu/kaviareň a musela som si už kúpiť kávu so sebou. Vyzerala som s ňou isto komicky. Nad dedinkou v lese som sa zastavila a v pokoji ju vypila. To bolo pohladenie na duši.
Z Květné ma čakalo ešte ďalších cez 700 výškových na Veľký Lopeník po zelenej. Zelená značka vedúca od Holubyho chaty je súčasťou Stezky Českem (Via Czechia) – jižní stezka. Ľudia sa ma aj často pýtali, či idem Stezku Českem. Zelená trasa nad obcou vedia sj prírodnou rezerváciou Nová Hora. Možno tu nájsť rozmanitú prírodu od lúk cez pasienky až po lesy. Na lúkach a pasienkoch rastú vzácne druhy orchideí, ktoré sú predmetom ochrany.
Dnešný cieľ – Veľký Lopeník
Na Veľký Lopeník je to poriadny stupák a človek sa fakt zapotí. Začína to vcelku pozvoľne od rázcestia Staré Díly, ale onedlho sa ide jeden úsek kolmo na vrstevnice. Odmenou za túto drinu je vrch Veľký Lopeník! Hore nájdeš rozhľadňu, veľa lavičiek, útulňu, kadibúdky a pod ním aj prameň. Skrátka všetko, čo človek potrebuje na prečkanie noci. Sú tu dokonca aj odpadkové koše.
Tu sa na chvíľu zamyslím. Nevedie sem asfaltka, že by bolo úplne pohodlné nahromadené odpadky od turistov zvážať dole autom. Osobne sa držím zásady, že čo si so sebou na kopce prinesiem, to si aj odnesiem. Avšak, rozumiem aj logike odpadkových košov – niektorí ľudia si svoj odpad neodnesú a nebyť tých košov, skončia v lese. Takí ľudia by podľa mňa do lesa chodiť nemali. Okej, koniec morálnej kázne.
Luxusné ubytovanie na Lopeníku
Útulňa na Veľkom Lopeníku je polo-otvorená. Má jeden veľký vchod bez dverí a vnútorný priestor je starým gaučom rozdelený na dve časti. Je tu aj zopár starých matracov, nejaké poličky a klince na zavesenie palíc alebo oblečenia. Na malinkej zastrešenej terase sa dá aj grilovať. Vnútri neboli známky prítomnosti hlodavcov, vyzeralo to tam relatívne schodne – trochu podobne ako útulňa Javorina pod Kľakom, len bez piecky. Počas zimného obdobia by som tu rozhodne neprespávala.
Na Lopeníku sa striedali prechádzajúci cyklisti a turisti. Nakoniec tam okrem mňa ostal ešte jeden chalan, rozumej rovesník okolo 30tky. Najprv sme tak iba po sebe pokukovali, až kým mi to nezačalo byť blbé a prihovorila som sa ako prvá. Marek šiel taktiež prechod Bielych Karpát, ale on šiel na divoko. Neriešil dopredu nocľah, proste šiel a spal tam, kde mu to prišlo okej. Teraz chcel pôvodne spať vonku, ale vravela som mu, že vnútri je ešte jeden voľný matrac, tak si môže zabrať jednu časť útulne. Zvyšok večera rýchlo zbehol, pozreli sme si nádherný západ slnka z rozhľadne, povedali sme si o svojich plánoch na ďalší deň a šli sme skoro spať.
Biele Karpaty – deň 2
Budíčky síce začali zvoniť od piatej do pol šiestej, ale z vyhriateho spacáku sa mi veru nechcelo. Vykopala som sa z neho až o šiestej, ranná hygiena a pomalé raňajky vonku na rannom slniečku. Marek tiež precitol, ale ešte bol zabalený v spacáku, keď som odchádzala. Popriali sme si šťastnú cestu a presne o siedmej som vyrazila. Dnes ma čakalo už na moje pomery brutálnych 36 km, i keď najmä dolu kopcom. Mierila som do Rekreačného centra Pohoda v Sidonii.
Dnešný deň bol náročný aj tým, že značná časť cesty viedla asfaltkami. Na konci dňa ma tak boleli chodidlá, že som ledva prišla na ubytovanie. Trasa striedavo viedla lesmi, lúkami a asfaltkami/cyklotrasami. Jeden úsek bol zvlášť nepríjemný, a to od reštaurácie Nový Dvůr, odkiaľ trasa vedie popri vyťaženej ceste E50, na ktorej jazdí všetko od osobných áut po kamióny. Niečo ako sme zažili s Matejom na Ponitrianskej magistrále.
Po chvíli sa trasa stáča na územie prírodnej pamiatky Lom Rasová, kde je ruch cestnej dopravy aspoň trochu tlmený okolitou vegetáciou. Lom Rasová je bývalý pieskovcový lom, ktorý je v súčasnosti zatopený a príroda si tu opäť našla svoju cestu. Rastú tu rôzne druhy orchideí a žijú tu vzácne druhy hmyzu, ktoré sú predmetom ochrany. V minulosti to boli najmä obojživelníky, no po nelegálnom vysadení rýb v zatopenom lome boli takmer zlikvidované.
Asfaltky, rozjímanie a príjemné stretnutia
Okolo tejto a ďalších ciest som sa pohybovala ešte dobrých takmer 10 km, kým sa cesta zmenila aspoň na cyklotrasu, až nakoniec zabočila do lesa pod vrchom Hradisko. Na prístrešku pri prameni Olšavy som si urobila obednú pauzu, už bolo pol jednej, pokročilý čas. Poslala som Matejovi zopár hlasoviek o priebehu dňa, on mi poslal zopár fotiek z jeho moto výletu. Takto sme si priebežne zdieľali naše zážitky. 🙂 Plus každý večer sme si aspoň na chvíľu zavolali. Som rada, že aj keď radi chodíme na výlety spolu, vieme ísť aj každý zvlášť a nikto nikomu nič nezakazuje. Potom sa o to viac na seba tešíme. 🙂
Aj dnes som stretávala ľudí, ale už ich bolo menej a skôr „poctivých“ turistov“. Ako rozoznáš poctivého turistu a mestského človeka? Poctivý turista pozdraví a prípadne prehodíte pár slov. Mestský človek sa na teba divne pozrie, že prečo ho zdravíš a čo tým sleduješ. To platilo v okolí Holubyho chaty aj v závere tretieho dňa, ale tam sa dostaneme. S niekoľkými turistami sme prehodili pár slov, zvyčajne padla ako prvá otázka, či idem Stezku Českem. Zjavne sú to u našich susedov populárne diaľkové trasy, podobne ako u nás Cesta hrdinov SNP.
Keď som prišla k rozcestiu s príznačným názvom Na koncích, nebolo mi úplne jasné, kadiaľ táto trasa ďalej pokračuje. Ide do lesa či cyklo asfaltkou (nieee, zase?!). Tu ma po prvýkrát zradila technika. Moje offline mapy sa odmietali načítať aj napriek tomu, že som mala zaplatené premium, aby som v nich mala mapy z dvoch krajín. Tak som šla chvíľu najprv asfaltkou, červená značka nikde. Vrátila som sa, šla som pre zmenu kúsok lesom, červená značka stále nikde. Už som bola „v koncích“. Tak som sa zase vrátila a usúdila som, že je čas sa niekoho spýtať na cestu.
Kde chýba značka, pozeraj hraničné kamene
Ľudia chodili hore dole, na lavičkách oddychovali dve baby, tak som ich poprosila o radu. Ukázali mi mapu (v tej istej aplikácii, ktorá mne nešla) a červená nakoniec naozaj viedla asfaltkou. Presne to som chcela počuť. Značka zároveň kopíruje štátnu hranicu medzi Českou a Slovenskou republikou, takže kde neboli značky, človek sa orientuje podľa hraničných kameňov cca po vrch Javorník. Kúsok pod ním sa červená od štátnej hranice oddelí a ide po slovenskej strane.
Aké značenie je najlepšie?
Ešte spomeniem, že na tabuľa na vrchu Javorník má české aj slovenské značenie. V smere na Vlárský průsmyk je už odhadovaný čas ako sme na Slovensku zvyknutí, a šípka opačným smerom zasa udáva kilometre, ako sú zvyknutí Česi. Na túto tému som mala krátku debatku s tými istými babami, ktoré mi poradili cestu. Čo je lepšie, poznať vzdialenosť či odhadovaný čas do cieľa? Nakoniec sme sa zhodli, že by bolo super mať obidva údaje, keďže samé o sebe zároveň môžu a nemusia byť presné. Samozrejme vieme, že v prípade času ide o prechod v období bez snehu.
Zhruba niekde po tridsiatom kilometri už moje chodidlá mali dosť. Posledný úsek viedol po kamenisto-asfaltovej ceste, na ktorej bol jednotvárny pohyb neskutočne krutý. Po takmer 3 km tohto mučenia som zistila, že mi opäť fungujú mapy a rozhodla som sa skrátiť si cestu cez lesnú cyklotrasu. Pohyb v lesnom teréne bol neporovnateľne príjemnejší aj napriek neudržiavanej trase. Bolo tu dosť popadaných stromov, šmykľavé lístie a v nižších častiach aj podmáčaný terén.
Ide sa do finále!
Čoskoro som sa doniesla k železničnému mostu, ktorým viedla červená značka a pod ním v altánku som sa schuti posadila a na pár minút si oddýchla. Chvíľu som pozorovala cyklistov a korčuliarov na trase, dorazila som posledné zvyšky vody v malej fľaške a už som sa ani neunúvala ju dopĺňať z veľkej fľaše v batohu. Čakal ma posledný kilometrík k ubytovaniu, navyše stíham aj večeru. Cestou k rekreačnému centru Pohoda sa okolo mňa točí zopár mladých ľudí na bicykloch a korčuliach. Pýtajú sa, či idem Stezku Českem, či som už šla SNP-čku, a akú vzdialenosť dnes idem. Takéto milé stretnutia potešia. 🙂
Rekreační centrum Pohoda
Keď som dorazila na ubytovanie, nevedela som nájsť recepciu a ani sa nikomu dovolať. Nakoniec mi jedna pani zdvihla telefón a onedlho prifrčala autom, aby ma ubytovala. Ubytovanie som si rezervovala mailom cez jej manžela a on jej o tom asi zabudol povedať, preto ma tam nikto nečakal. Stane sa. 😀 Pani bola veľmi milá, momentálne tam mali detský tábor, decká sa ešte nevrátili z exkurzie, tak som sa mohla navečerať ešte než dorazili. Pani kuchárka mi naložila výbornú hustú hrachovú polievku a rizoto, načapovali mi aj pivo.
Všetci boli veľmi milí, turistov tu vraj majú každú chvíľu. Detiská, samozrejme, robili večer bordel a spočiatku ma to aj štvalo. Lenže potom som si spomenula, že takí istí boli na tábore či plaveckom výcviku aj moji spolužiaci, tak som to hodila za hlavu. Unavená po celom dni som si dala vytúženú sprchu a zaľahla som.
Biele Karpaty – deň 3
Ráno sa mi zas podarilo trafiť čas raňajok detí, keďže som si poriadne pospala. Raňajky o ôsmej boli výživné, pani kuchárky mi pekne pripravili sladké aj slané raňajky. Dokonca mi zaliali aj klasického turka. 🙂 Navyše mi pani domáca ponúkla odvoz zo strediska až na koniec obce, aby som nemusela ísť štyri kilometre po asfaltke. Túto ponuku som vďačne prijala, moje nohy ešte včerajšie asfaltové úseky cítili. Pôvodne ma malo čakať takmer 30 km až do Púchova, ale kvôli predpovedi počasia a celkovej únave som sa rozhodla trasu skrátiť. Túru ukončím vo Vršateckom Podhradí. Aj tento plán spĺňal moje požiadavky, že chcem vidieť aj túto časť Bielych Karpát. Tou sú Vršatecké bradlá, prezývané aj Korunou Bielych Karpát.
Dnes ma tým pádom čakalo ani nie 10 km, takže som si mohla vykračovať tempom, za aké by sa nehanbil ani škôlkar, ktorého cestou zaujíma každý kamienok či kvet. Prevýšenie bolo tak akurát, do 600 výškových. Prvý stupáčik začal už na rozcestí, kde sa odpájala cyklotrasa a červená značka sa ponorila do lesa.
Pod Bielym vrchom sa scenéria striedavo mení cez lesnú na lúčnu/pasienkovú s výhľadom na blízky vrch Pruklesy. Na rázcestí Brezová, kaplnka sa napojím na modrú značku a pokračujem ňou až ku chate Vršatec. Keďže mám ešte dosť času, vybehnem si ešte na Chmeľovú – najvyšší vrch Bielych Karpát s nadmorskou výškou 925 m.
Hurá na Chmeľovú!
Na Chmeľovú vedie nenápadná odbočka z hlavnej žltej trasy, ktorá je na tomto úseku totožná s Náučným chodníkom Vršatca. Výstup je miestami dosť strmý, vedie po koreňoch stromov a kameňoch, ale vrchol ťa odmení krásnymi výhľadmi. Uvidíš Biele Karpaty, Považský Inovec, Strážovské vrchy, a samozrejme Vršatecké bradlá. Vychytila som dobrý vrcholový čas, kedy tam neboli skoro žiadni ľudia. Uvelebila som sa na karimatku a užívala si božský pokoj a nádherné výhľady. Napriek poobedným výstrahám pred búrkami ešte bolo krásne počasie, no začínala sa tvoriť oblačnosť.
Asi po hodine som zliezla k rázcestiu Chata Vršatec a sadla som si do blízkej reštaurácie na obed. Ešte som mala dve hodinky čas do odchodu autobusu, tak som posedela. Cestou do dediny sa ide po modrej značke, po asfalte až na autobusovú zastávku, kde sa moja pešia výprava končí.
Celou cestou som sa kochala výhľadmi na bradlá, Strážovské vrchy a dokonca aj Malú Fatru. Pomenovanie Koruny Bielych Karpát si Vršatec naozaj zaslúži. V júni sa sem chystáme aj s Matejom a určite si obehneme okrem Chmeľovej aj celý náučný chodník. 🙂
Zhrnutie prechodu Bielych Karpát
Biele Karpaty sú krásne pohorie, ktoré sa tiahne hranicou Česka a Slovenska od Myjavy až po Púchov. Turistické trasy sú poväčšine veľmi dobre značené a udržiavané. Týmto pohorím prechádza Stezka Českem aj Cesta hrdinov SNP. Môj itinerár tohto trojdňového prechodu bol nasledovný:
Prvý deň: Stará Turá – Veľká Javorina – Veľký Lopeník – 23,4 km – trasa – 1411 m stúpania a 780 m klesania
Druhý deň: Veľký Lopeník – Mikulčin vrch, bus – Nový dvur, rest. – Skaličí – Javorník – Rekreační centrum Pohoda – 36,2 km – trasa – 545 m stúpania a 1171 m klesania
Tretí deň: cca od parkoviska Sidonie na konci dediny – Brezová, kaplnka – Chata Vršatec – Chmeľová – Chata Vršatec – autobusová zastávka Vršatecké podhradie – 8,2 km – trasa – stúpanie 538 m a klesanie 253 m
Strava: Cestou sa dá prestravovať na Holubyho chate pod Veľkou Javorinou, v obci Květná cestou na Veľký Lopeník. Ďalej medzi V. Lopeníkom a rekreačným strediskom sa nachádza množstvo turistických chát a penziónov či reštaurácie. Vršatecké podhradie je vyhľadávanou turistickou oblasťou, takže ani tu nie je núdza o hotely či reštaurácie. Turistov všade poznajú a personál je ochotný aj načapovať vodu z vodovodu, ak náhodou pramene nie sú výdatné.
Spanie: spať sa dá na Holubyho chate, na útulni na Veľkom Lopeníku, prípadne v blízkych obciach Lopeník (turistické ubytovne, penzióny), Žitková, Starý Hrozenkov, a Vršatské Podhradie
Rezerváciu v obciach je potrebné riešiť radšej v predstihu, kapacity sa rýchlo plnia a napríklad mne sa to už nepodarilo.
Na záver dodám, že mi Biele Karpaty veru učarovali. Rozhodne je to podceňované pohorie, ktoré sa oplatí objavovať aj dobrodružnejším spôsobom. Bivakovanie v lese či spanie na útulni ťa fyzicky aj mentálne utuží, a o to viac si budeš vážiť výdobytky modernej doby po návrate domov. 🙂
Geologické okienko
Na záver si povieme niečo o geologickej stavbe pohoria Biele Karpaty. Toto nenápadné pohorie tvoria dva rôzne geologické celky, na južnejšej časti je to flyšové pásmo a na severe bradlové pásmo. Flyš tvoria striedajúce sa vrstvy pieskovca a ílovitých bridlíc. Sú to sedimentárne horniny, ktoré vznikli usádzaním v hlbokomorskom prostredí s vyššou tektonickou aktivitou. Tieto súvrstvia vznikali v období druhohôr a treťohôr, pričom podsúvanie hlbokomorského dna pod ďalšiu tektonickú platňu má za následok odliepanie usadených vrstiev do štruktúry zvanej akrečný klin. Možno si to predstaviť podobne, ako keď si obliekate vetrovku a dlhý rukáv pod ňou sa vám vyhrnie. Medzi ďalšie flyšové pohoria patria Javorníky, Kysucké a Oravské Beskydy. Na východe Slovenska je to napríklad Čergov, Busov či Ondavská a Laborecká vrchovina.
Bradlové pásmo je tvorené vápencami, ktoré vznikali počas druhohôr ešte pred sedimentáciou flyšových vrstiev. Na území Slovenska tvorí úzky pás, ktorý prechádza Považím, Oravou a cez Pieniny. Názov tejto geologickej jednotky je odvodený od charakteristických strmých skál – bradlá. V Bielych Karpatoch je turisticky najznámejšia lokalita oblasť Vršatca s jeho typickými vápencovými útvarmi. Najvyšším bradlom v Bielych Karpatoch je vrch Chmeľová, ktorá je zároveň aj druhým najvyšším vrchom celého pohoria.
Charakteristickým znakom môže byť aj zmena terénu, ktorý má vo flyšovom pásme miernejší priebeh a tvoria ho zalesnené zelené kopce a pasienky. V časti bradlového pásma sa terén vyostruje, badať tu prudšie stúpania a charakteristické skalné útvary, ktoré sa vplyvom erózie postupne odhalili. Oblasť Vršatca sa vyznačuje aj výskytom fosílií, najmä amonitov.
Zdroj: Hók et al., Geológia Slovenska, 2001, Univerzita Komenského v Bratislave.
Autorka tohto blogu pôsobí na Katedre geochémie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
