Rumunsko nás očarilo už rok predtým, keď sme navštívili jeho severnú časť Maramureš, a objavili čaro Rumunských Karpát – vrchy Pietrosul a Gargalau. Tentokrát sme sa rozhodli ísť južnejšie a kúsok na dlhšie. Okrem hôr sme navštívili aj hrady či mestá, a musím povedať, že táto krajina si získala moje ♥
Veľa ľudí nás odhováralo a malo predsudky, no ja ti v tomto článku ukážem, že Rumunsko a ako krajina ukrýva skryté poklady a rozhodne stojí za to, navštíviť ho!
Deň 1. Timisoara (Temešvár) – „Malá Viedeň“ a hlavné mesto kultúry 2023
Po nekonečnej ceste Maďarskom sme sa rozhodli urobiť si na trase prestávku, a pozrieť si mestečko Temešvár. V hlave mi ide pesnička „žalo dievča, žalo trávu, neďaleko Temešváru :)) Parkujeme kúsok ďalej od centra (zadarmo pri Lidli, ako správni lowcost turisti, haha), po dlhej ceste nám dobre padne prechádzka, aj keď je vonku extrémne teplo.
Temešvár, prezývaný aj „Malá Viedeň“ je skutočne skrytým pokladom západného Rumunska. Vychutnávame si prechádzku mestom, nádherne upravenými námestiami, farebnými secesnými budovami, kaviarňami, a pestrou kultúrou, kde sa stretávajú rumunské, maďarské, nemecké a srbské vplyvy. Nakukli sme aj do starobylých pravoslávnych chrámov. Na námestiach stretávame množstvo ľudí, všetkých generácií, mestečko žije a ulice sú čisté a plné zelene. Naozaj nás atmosféra očarila.
Túlanie sa historickými uličkami
Vďaka tomu, že Temešvár získal v roku 2023 štatút hlavného mesto kultúry, mesto žije aj kultúrou, a v uliciach vidieť množstvo svetielok či iných atrakcií. Samozrejme, nevynecháme ani fotogenickú uličku s nainštalovanými farebnými dáždnikmi. Nájdeš ju v centre mesta v pasaži Victoriei/Pasajul Victoria. Také naše Košice 🙂
Vidiecky domček na rumunskom vidieku
Po pár hodinách sa presúvame na ubytko, ktoré sme si rezervovali cez airbnb. Máme radšej takéto typy ubytovania u domácich, mimo veľkých hotelov a miest, a toto bolo jedno z najkrajších, kde sme boli. Vidiecky domček v dedinke Hățăgel, ktoré rozhodne odporúčame! S domácimi sme si skvelo pokecali lámanou angličtinou, pohostili nás, a ubytko bolo dokonalo blízko k národnému parku Retezat, ktoré sme chceli navštíviť najbližšie dni.
Najstarší kostol v Rumunsku
Podvečer sme skočili ešte pozrieť Chrám svätého Mikuláša v Densuș, ktorý je jednou z najstarších a najzáhadnejších sakrálnych stavieb v Rumunsku. Zároveň sa stále používa na pravoslávne bohoslužby. Kostol postavili pravdepodobne v 13. storočí, ale jeho základy siahajú do 4. storočia. Zaujímavosťou je, že stavba pochádza z materiálov rímskych ruín, vrátane stĺpov, kamenných blokov i mramoru. Oltár je orientovaný na juh, pričom zvyčajne bývajú na východ. Zaujímavosťou je, že v interiéri na freskách vyobrazili Krista v tradičnom rumunskom odeve.
Deň 2. varful Retezat (2482 mnm) – pohorie tisícich jazier
Predpovede počasia na najbližšie dni nás presvedčili, že ak chceme ísť na nejakú túru, jediný možný deň bude hneď na druhý deň po príchode. A tak dávame skorý budíček, pri východe slnka si užívame rýchle raňajky, balíme batohy. Presúvame sa asi 30 km do dedinky Râușor, kde na neplatenom parkovisku nechávame auto a po červenej značke sa vyberáme na náš dnešný cieľ – vrch Retezat, rovnomenný názov ako celé toto pohorie a národný park.
Vrch, ktorý nebude zadarmo
Vieme, že náš dnešný cieľ nie je ten z jednoduchších. Mapy ukazujú, že na vrchol si vystúpame výživných 1300 výškových na 5km, a bude nám to trvať asi 5 hodín. Nebude to teda zadarmo, o čom svedčí už prvý úsek cez hustý les. Keďže je pondelok, nestretávame nikde nikoho. Trošku mám obavy, či niekde nevyskočí macko, ale naše hlasné frflanie, paličky a občasné zapískanie na píšťalku, dáva jasné upozornenie, že sa hýbeme lesom.
Navyše, v lese je toľko komárov a hmyzu, že nám nedovolia robiť si pauzy, a tak sa čoskoro dostávame do pásma kosodreviny. Ideme popri potoku a prameňu, a tak si dávame krátku pauzu na občerstvenie. Počasie zatiaľ praje, dostávame sa k prvým výhľadom. Je to naozaj divočina, tieto rumunské lesy a hory.
Pohorie tisícich jazier
Postupne sa terén mení na skalnatý, a človek musí zapojiť aj ruky. Pomaly sa však dostávame do sedla Lolaia, kde už máme výhľady na všetky strany. Vidíme hlavný hrebeň pohoria, a aj niekoľko plies, podľa čoho nám je jasné, prečo dostal tento národný park prídomok „pohorie tisícich jazier“. V sedle si robíme pauzu na obed, nevieme vydržať na vrchol, ktorý sa zdá takmer na dosah, ale čaká nás najťažší úsek. Stretávame aj pár turistov, a bavíme sa na tom, že sme zrejme s Alexom rumunské typy, lebo každý na nás spustí najskôr rumunčinu :))
Posledné výškové metre predstavujú už skôr lezenie, než pohodová turistika. Ešte že máme tréning z našich západných Tatier. Konečne po 5 hodinách vidíme rumunskú vlajku, ktorá nesmie chýbať na žiadnom vrchole. Budem úprimná, dalo mi to fakt zabrať. Teším sa na vrcholový oddych.
Zneisťujú ma však nahromadené mraky a zrejme blížiaca sa búrka na horizonte o pár vrcholov ďalej, ktorá prišla behom chvíle. Nevidíme blesky, ale párkrát zahrmí. Našťastie sledujeme, akým smerom sa hýbe a vyzerá, že sa nám vyhne. Chvalabohu, naozaj by sme sa na tomto vrchole z nahromadených skál a sutín, nemali veľmi kde schovať.
Skratka dlhšia, za to menej pohodlná
Preto si sadneme, fotíme, točíme, kocháme sa výhľadmi. Na rumunských horách ma fascinuje, že sa človek naozaj cíti uprostred prírody. U nás v Tatrách, Vysokých či Nízkych, vidíš vždy do doliny nejakú dedinu. Tu vidíš z vrcholu, kam sa len pozrieš, ďalšie a ďalšie skalné masívy pohorí, nikde ani náznak civilizácie. Som bez slov.
Čas pokročil a my sa rozhodujeme, kam ďalej. Nakoniec nechceme ísť tou istou trasou dole a volíme okruh. Hore sme išli po červenej klasickej ceste s obdĺžnikom (označujú tak hlavnú, stabilnú a často ľahšiu trasu), dole pôjdeme po červenom trojuholníku (skôr strmý výstup alebo zostup, mal by byť kratší).
No tak poviem. 😀 Tento zostup bol masaker. Už chápeme, prečo väčšina (normálnejších) ľudí volí výstup a zostup pôvodnou trasou. Tu sme tri hodiny schádzali po kamennej suti a šotoline. Absolútne slabo značená trasa, kde tu hľadáš červenú značku, žiadne pekne vybudované chodníčky, ale kamene, ktoré sa ti hýbu pod nohami. Bolo to naozaj vysiľujúce a jedna z najťažších túr, ktoré som kedy išla.
Ako preveriť sedemročný vzťah
Z kamennej sute sa dostávame do kosodreviny, kde sa takisto predierame, lebo chodník je zarastený. Aké bolo moje nadšenie, keď sme konečne prišli do lesa, postupne k starému salašu a dolinou sa vracali k autu! Napriek tomu, teraz mám v sebe spomienkový optimizmus, a hovorím, že tak, ako bola trasa náročná, bola krásna! A tiež super preverila náš vzťah 😀 Mapy.cz píšu, že mala dokopy 13km, 1300 výškových a trvať by mala necelých 9 hodín. Pozrieť si ju môžeš tu.
Cestou na ubytko sa zastavujeme ešte pri vodnej nádrži, kde krásne zapadá slnko a pripomína nám Veľké Uherce 😀 Takisto obdivujeme slnečnicové polia, a jednu starú baziliku po ceste.
Deň 3. Korvínov hrad, Hunedoara – hrad, kde väznili Draculu
V utorok ráno sa zobúdzame do upršaného dňa. Taká naša typická dovolenka. Prišli silné búrky a lejaky. Tešíme sa, že nás podobné počasie nechytilo deň predtým na Retezate. Máme preto pomalé ráno a doobedie, varíme si šošovicovú polievku od Hotoviek, a nikam sa neponáhľame. Na poobedie hlásia okno medzi zrážkami, a to sa rozhodneme využiť.
Najväčší hrad v Európe
Ideme do mesta Hunedoara, kde sa nachádza jeden z najväčších a najviac impozantných stredovekých hradov v Európe. Cesta nám trvá asi pol hodinku, a naozaj prestáva pršať. Parkujeme takmer v centre, bezplatne. Na hrad sa väčšinou čakajú dlhé rady, ale zrejme vďaka tomu, že ideme v týždni a vďaka počasiu, stretávame minimum ľudí, a lístky kúpime takmer hneď. Vstupné nás vyšlo na asi 8eur na osobu. Ak by si sa sem chystal, odporúča sa kúpiť lístky vopred online.
Napriek recenziám na internete, ktoré hovoria, že hrad ich sklamal, my sme nadšení! Zvonku vyzerá rozprávkovo, obdivujeme architektúru, prechádzame sa aj v hradnej priekope. Rovnako interiéry, ktoré nie sú možno úplne zariadené a preplnené, nás bavia. Svojou gotickou architektúrou z 15. storočia pôsobí ako scéna zo starých legiend. Jediné, čo ma prekvapilo, že na fotkách pôsobí, ako by stál uprostred prírody a lesa, v skutočnosti je hneď v centre a blízko je vybudovaný hotel, či okolité budovy, čo trošku kazia dojem.
Ale absolútne za nás stojí za návštevu! Po prehliadke sadáme do auta a cestou na ubytko sa rozprší. Tomu sa hovorí načasovanie 🙂
Deň 4. Muzeul Astra, Sibiu – najväčší skanzen v Európe
V stredu sa zobúdzame opäť do upršaného dňa a predpoveď na celý deň vyzerá rovnako. Presúvame sa však z nášho krásneho vidieckeho domčeku na druhé ubytko, pár kilometrov od mesta Sibiu. Mali sme v pláne tento deň nejakú menšiu turistiku, ale hľadáme náhradný plán. Počasie nás nedonúti sedieť niekde vnútri a tak náhodne nachádzame na mape nejaký skanzen. Až keď tu strávime 5 hodín a stále nemáme prejdený celý areál, zisťujeme, že sme sa náhodne ocitli v najväčšom skanzene v Európe, ktorý má viac ako 90 hektárov!
Zaplatili sme vstupné asi 7 eur, ja som si dala bundičku Dracia do dažďa od Nortfinderu, a ani dážď nás neodradil od ďalšieho dobrodružstva. Bolo tu len pár podobných „šialencov“ ako my, a tak sme si v pokojnej atmoške mohli vychutnať a prezrieť si autentický svet rumunského vidieka – od dedinských domov, veterných mlynov, kostolíkov, remeselníckych domov až po gazdovské dvory. Veľmi nám to pripomenulo naše skanzeny. Avšak naozaj bol skanzen tak obrovský, že sme nestihli ani polovicu z neho prejsť. Ale potrebovali sme sa presunúť na ďalšie ubytko.
Rășinari
Druhé ubytovanie sme mali opäť na vidieku, v dedinke Rasinari, kde sme síce trafili akurát čas, kedy bolo rozkopané, keďže kopali plyn 😀 Ale ubytko rozhodne odporúčame. Najviac sme si užili dvor s panoramatickým výhľadom, a susedov nad nami z Ukrajiny, s ktorými sme trávili večery pri vínku a pokeci. Takisto sme si dopriali aj skvelé špagety Bolognese opäť vďaka Hotovkám z plechovky.
Rășinari je typická rumunská dedinka, s typickou architektúrou starých domčekov, babičiek sediacich na lavičkách pred domami. Nachádza sa tu kostol a pekná vyhliadka venovaná ovčiarstvu, ktorú sme si boli tiež pozrieť.
Deň 5. mesto Sibiu – srdce sedmohradskej kultúry
Na štvrtok nám bohužiaľ stále nehlásili ideálne počasie. A tak opäť neplánovane sme si išli pozrieť mestečko SIbiu, ktoré založili v 12. storočí saskí kolonisti. Tento nemecký vplyv sa odrazil aj v architektúre mesta, či niekde dokonca dvojjazyčných názvoch. Opäť sme sa prešli námestiami a zachovaným stredovekým mestom, kde sme sa v uličkách cítili dokonca miestami ako v Taliansku! Takisto sa tu nachádza radnica a niekoľko kostolov. Dominantou je gotický evanjelický katedrálny kostol svätej Márie – dá sa dostať aj na vežu, ale my sme prišli neskoro a nestihli, alebo ortodoxná katedrála v byzantskom štýle.
Zdržali sme sa až do večera, kde na jednom z námestí akurát prebiehal koncert filharmónie mesta Sibiu. A to bol rovnaký autentický zážitok, vidieť a počuť klasickú hudbu uprostred historického námestia! Mali hrať aj filmovú hudbu k Star wars, čo je Alexova srdcovka, ale zrejme si túto známu klasiku nechali na záver a my sme nemohli čakať do noci, keďže na druhý deň nás čakal náročný presun.
Deň 6. zámok Peles – najkrajší v Rumunsku a hrad Bran – tajomný Draculov hrad
Už si sa niekedy zobudil/a v Prievidzi a povedal si si, že na otočku ideš pozrieť Spiššký hrad? Samozrejme, nie po diaľniciach, ale mimo hlavné rozbité cesty, ideálne v piatok, kedy sú všade kolóny, a niečo cez 200 km trvá skoro 4 hodiny? Áno, presne toto sme v Rumunsku spravili, aby sme si pozreli najkrajší hrad v Rumunsku, ktorý sa nakoniec rekonštruoval! 😀
Zámok Peles je považovaný za jeden z najkrajších a najromantickejších zámkov v Európe. Zámok bol postavený v 19.storočí ako neorenesančný, a bol prvým, ktorý mal elektrické osvetlenie a centrálny vykurovací systém. Napriek počiatočnému sklamaniu, že sme si nepozreli na internete, že sa rekonštruuje, sme sa nakoniec aspoň dnu dostlali, a teda ten bol ozaj ešte pôsobivejší! Viac ako 160 izieb zdobených vzácnymi materiálmi, kde sa miešal gotický, barokový, renesančný aj orientálny štýl. Čo sa týka vstupného, zaplatili sme si len základné prvé poschodie za 10 eur na osobu (dve poschodia stáli 20 eur, tri poschodia 30 eur), a to nám úplne stačilo. Ešte si treba dať pozor na otváracie hodiny, pondelky a utorky majú zatvorené. Plus sme platili ešte za parkovanie.
Draculov hrad
Keď už sme išli toľko východne a ďaleko od ubytka, nedalo nám nezájsť ešte na Draculov hrad Bran. Prišli sme tu podvečer, a ľudí síce bolo dosť, ale tiež nie tak neznesiteľne preplneno ako býva. Zaparkovali sme bezplatne mimo centra a lístky na prehliadku sme si kúpili priamo na mieste cez samoobslužný stroj. Vstupné bolo dosť, 14 eur na osobu. Hrad žije z príbehu Draculu, Vlada Tepesa, ktorý tu však v skutočnosti nikdy nebol. Musíme uznať, že hrad bol naozaj maličký, ale svojou architekúrou, úzkymi chodbami a priestormi nás naozaj zaujal. Dokonca obohatené priestory o vizuálne a zvukové „strašidelné“ efekty boli prepracované, a nie gýčové a zapôsobili na nás. Čiže napriek celodennému cestovaniu nám tieto dva hrady naozaj stáli za to.
Deň 7. Transfagarasan, vrch Iezerul Caprei (2418 mnm), Cascada Balea – najznámejšia horská cesta a medvede
Na sobotu nám konečne počasie prialo a vyrazili sme na miesto, kde som sa najviac tešila. Hoci je lepšie, sa tejto ikonickej horskej ceste vinúcej sa cez srdce južných Karpát, spájajúcu regióny Transylvánie a Sedmohradska s Valašsskom, cez víkendy vyhnúť. Jej dĺžka je približne 90 km, ponúka neuveriteľných 27 ostrých serpentín. Prechádza cez nadmorskú výšku 2042 m pri jazere Balea, čo ju radí medzi najvyššie položené asfaltové horské prechody v Európe.
My sme vyrazili skoro ráno, a už tak bolo dosť áut. Neparkovali sme však na veľkom platenom parkovisku, ale prešli sme tunel, a zaparkovali na okraji na odpočívadle bezplatne 🙂 Aj túru sme zvolili práve z tejto strany, a tak sme sa vyhli davom turistov. Celú si ju môžeš pozrieť na mape tu.
Najskôr sme prechádzali okolo útulne Refugiul Balea, kde si vieš zarezervovať ubytko. Váhali sme nad tým, lebo zobúdzať sa s takýmto výhľadom, je naozaj sen. Potom nás čakalo strmšie stúpanie po trojuholníkovej červenej značke (áno, nepoučitelný z prvého dňa Retezatu :D), ale tie výhľady jednak na mohutné kopce, a jednak na kľukotajúcu sa cestičku, boli majestátne!
Stanové mestečko v národnom parku?
Čoskoro sme stáli na hrebeni, na červenej značke E8, čo je medzinárodná diaľková európska trasa, ktorá prechádza aj cez Slovensko a je známa ako Cesta hrdinov SNP. Tu už sme stretli viacerých turistov, buď diaľkových alebo len takých „instagramových“, ktorí si to rozhodli si to v plátenkách vyšliapať na náš dnešný cieľ Iezerul Caprei (2418 mnm). Tu ešte len výhľady boli neskutočné! Na jednej strane jazero Balea, cesta Transfagarasan, či na ďalšie dvojtisícovky v Karpatoch. Kdesi v diaľke bolo vidieť aj najvyšší vrch Rumunska – Moldovenau (2544mnm). Rozhodovali sme sa, či prejdeme ešte na ďalší vrchol zo sedla alebo si dáme pohodičku. Nakoniec sme si len sadli, a kochali sa, nikam sa neponáhľali.
Zišli sme po čase dole k jazeru Capra, kde sme rovnako zvolili oddych. Na rozdiel od našich národných parkov, tu sa pokojne kúpali turisti, rybári chytali ryby, a dokonca na brehu je oficiálne povolené stanovať! Mali sme plán zísť aj k jazeru Balea a k chate, a tunelom sa vrátiť k autu, ale keď sme videli to masakrálne množstvo turistov a áut, zvolili sme zostupovať na tejto južnej strane k autu. Stretli sme tu aj českú rodinku s deťmi, čo nás milo prekvapilo. Napriek tomu, že trasa mala asi 4km a prejsť by sa dala za tri hodiny, my sme si naozaj všetky výhľady vychutnali, oddychovali a urobili si nádhernú takmer celodennú túru.
Stretli sme rumunské medvede a medvieďatá!
Čo sme ešte očakávali podľa internetov, bolo množstvo medveďov, ktoré sa nachádzajú na tejto ceste. Celkovo sa v Rumunsku nachádza vyše 10 000 jedincov. Vedela som, že sú skôr na južnej strane, takže z tejto severnej strany sme si veľmi nádeje nerobili. A predsa cestou späť, sme odrazu stáli v kolóne. Vedeli sme hneď, že sa čosi deje. A tam medvedica s malými stála pri ceste. Čakala, kedy jej kto čo hodí z auta. Tie zvieratá boli absolútne naučené na ľudí, a na takýto príjem potravy 🙁 Jasné, bol to zážitok, vidieť ich v takej tesnej blízkosti. Ale keď človek vidí pozadie tejto atrakcie …
Vodopád Cascada Balea
Nedalo nám neodbočiť ešte k vodopádu, ktorý sa v tejto oblasti nachádza. Popravde, mapy písali, že sme tam do hodinky, tak som mala predstavu, že to bude niečo ako naše studenovodské vodopády. 😀 A tak na instaturistku v plátenkách. Bola to však regulérna turistika s tatranským terénom. Aspoň, že ten vodopád stál za to. Stretli sme tu veľmi vtipný maďarský starší manželský pár, ktorý nám spravil fotky. Za mňa takisto miesto, kam sa oplatí zastaviť.
Deň 8. Cisnădioara – najstarší opevnený kostol, Rapa Rosie – rumunský Grand Canyon
V posledný deň sme sa už zbalení vybrali pozrieť si kostolík sv. Michala v susednej dedine. Chceli sme ísť už skôr, ale platilo sa tu v hotovosti, a my sme predtým nemali žiadne drobné. Ide o najstarší a najlepšie zachovaný príklad románskej architektúry v okolí Sibiu. Mňa absolútne zaujal západný kamenný portál i obranné múry s vyhliadkovou vežou nad vstupom.
A na úplný záver nášho rumunského dobrodružstva sme si nechali Rapa Rosie, Červenú roklinu alebo rumunský Grand Canyon. Tento jedinečný prírodný úkaz a geologické územie vzniklo pred viac než 60 miliónmi rokov eróziou vody do červených ílov a pieskovcov. Vytvorili sa tak jedinečné divoké vežičky, obelisky a kamenné komíny, rozprestierajúce sa na dĺžke asi 800m.
Rapa Rosie je dostupná po diaľnici 4km od Sebešu krátkou pešou túrou alebo autom. Cesta však nie je úplne dobre značená a po daždi môže byť rozbitá a zablatená. My sme zažili skôr druhý opak, bola absolútne zaprášená a vonku bolo pocitovo takmer 40 stupňov, čiže piesok a tráva pod nohami bola tak rozhorúčená, až ma pálili nohy cez tenisky, a zo zeme sálalo absolútne teplo. Preto sme si toto krásne miesto neužili tak, ako sme chceli. Napriek tomu ma veľmi zaujalo, nič podobné som nikdy nevidela. Musia tu byť tiež nádherné západy slnka.
Na čo však pozor! Pri parkovisku bolo upozornenie, že sa tu často vykrádajú autá, aby sme si nenechali nič cenné v aute. Čiže aj keď to pôsobí ako krásne miesto na kemping, to by som neodporúčala.
Ako otestovať sedemročný vzťah, part II.
Spomínala som, že bola teplota blízko 40 stupňov? Že čo môže byť ešte horšie? Pokazená klíma! To je niečo, čo presne človek na niekoľkohodinovú cestu domov potrebuje. Doteraz hovorím, že keď sme sa už nerozišli vtedy, tak nikdy 😀 Navyše, na rumunsko-maďarských hraniciach sme strávili asi hodinu, to mi prišlo nekončené. Asi zrejme preto je v Rumunsku o hodinu posunutý čas, aby sa to na hraniciach vyrovnalo.
Tak čo, presvedčilo ťa naše dobrodružstvo na návštevu Rumunska?
Ale ak by mám zhodnotiť, všetky tie miesta, ktoré sme stihli navštíviť počas týždňa v Rumunsku, si získali moje miesto v srdiečku. ♥ Ak ťa lákajú divoké Karpaty, tajomné hrady s príbehom Draculu, historické mestečká a tradičný vidiek, Rumunsko musíš navštíviť!
Ak ťa zaujíma viac mojich výletov na Slovensku alebo v zahraničí, budem rada, ak ma budeš sledovať na mojom instagrame.
Podeľ sa o svoj tip na výlet, a píš blogy na zenynahorach.sk
Máš aj ty super tipy na výlety, o ktorých by si chcela napísať? Chceš sa podeliť o skúsenosť s outdoor výbavou? Alebo o inšpiratívny horský zážitok? Pridaj sa do tímu blogeriek a píš články na náš blog! Ozvi sa nám emailom na ahoj@zenynahorach.sk a spoločne doladíme potrebné detaily. Tešíme sa na Teba!
A ak písanie zrovna nie je tvoja šálka kávy, no chcela by si sa podieľať spolu s nami na budovaní akčnej ženskej komunity, ozvi sa nám tiež a určite niečo vymyslíme. :))
