Už nejaký ten čas som pokukovala po „poriadnych“ viacdňových trekoch, kde by som si vyskúšala, čo moje telo a myseľ naozaj dokážu. Navyše mám v poslednom období silnú potrebu chodiť do prírody a objavovať jej nepoznané zákutia. Úplne prvý plán bola hrebeňovka Malých Karpát s kamoškou Andou, ktorú sme zo zdravotných dôvodov museli odložiť. Ešte som mala v rukáve Biele Karpaty, ale tie by som možno chcela prejsť aj sama. A tak som sa s Matejom rozhodla prejsť Ponitriansku magistrálu počas Veľkej noci. Červeno značená Ponitrianska magistrála vedie pohoriami Vtáčnik a Tribeč, pričom spája mestá Handlová a Nitra. V nasledujúcich riadkoch si prečítaš, ako nám to šlo. Pripútaj sa, bude to divoká jazda!
Ponitrianska magistrála – deň 1
Prechod sme začali v Handlovej na Veľký piatok, kam sme sa dopravili vlakom z Bratislavy ešte počas predošlého dňa. Predpoveď počasia vyzerala dosť divoko, na Vtáčniku malo spadnúť viac ako 20 mm zrážok. Také naše počasie, vraveli sme si. Z Handlovej vyrážame ráno o pol ôsmej, rovno z Námestia baníkov. Poprchalo a ukázala sa nám aj dúha.
Čaká nás výživný výstup na Veľký Grič, krásny skalnatý vyhliadkový vrch. Ešteže sme mali hmlu a dážď. Nejaký obmedzený výhľad síce bol, no skoro ma pri fotení odfúklo, preto sme radšej rýchlo pokračovali ďalej po hrebeni.
Ďalším vyhliadkovým bodom je Biela skala, resp. Biely kameň, kam vedie teraz už iba neoficiálna cestička. Odtiaľto sme uvideli počas krátkeho okienka iba časť výhľadu, a pohľad dolu na zrútené skaly nás presvedčil, že naozaj je dôvod na to, aby tam nechodili masy ľudí. Terén totiž podlieha zvetrávaniu a skaly, ktoré tvoria vyhliadkový bod, sa pomaly rozpadávajú a padajú dole.
Vtáčnik sa s nami nemazná
Čím sme sa viac približovali k najvyššiemu vrchu celej magistrály, Vtáčniku, tým intenzívnejšie pršalo a fúkalo. Minule sme šli na Vtáčnik z opačnej strany, ale musím uznať, že táto cestička bola oveľa krajšia. Postupne prebiehala skalnatým terénom, ktorý pripomína vyššie pohoria. Na vrchole sme sa rýchlo odfotili a napojili sme sa na zelenú smerom do obce Kľak, kde sme mali rezervované miesta v turistickej ubytovni.
To najlepšie ešte len príde
Zostup nebol síce príliš strmý, ale za to nekonečný. Šmykľavé lístie, blato a dážď boli poriadne demotivujúce podmienky. Keď sme sa už blížili k dedine, dážď zosilnel a zrazu sa na nás liali kýble vody a my sme na dvoch úsekoch šli ako cez potok. K ubytovni sme dorazili uzimení s peknými bazénmi v topánkach. Turistickú ubytovňu prevádzkuje obec Kľak, miesto sme si rezervovali dopredu emailom, resp. telefonicky u pána starostu. Ubytovňa pozostáva z niekoľkých spoločných izieb, kuchynky a oddelené wc+sprcha. Pán starosta bol veľmi milý a dal nám k dispozícii dva ohrievače a sušiak na prádlo, takže sme si mohli vysušiť naše premočené veci.
Ošetrujeme boliestky
Matej začal mať problémy s kolenami, večer mal problém ich zohnúť. Mne zasa navrela na jednom pleci bolestivá hrča. My sme však pripravení aj na takéto stavy, vyberám ibalgin gel a natierame sa. Ako bola tá detská pesnička? Hlava-ramená-kolená-palce… aneb čo ťa bolí po turistike? Pomaly sme sa dali dokopy, sprcha, dehydrované jedlo a teplý čaj. Počas dnešného dňa sme sa vôbec nezastavili na dlhšiu pauzu, nakoľko neboli na trase žiadne altánky, kde by sa dalo schovať pred dažďom a sadnúť si, a teda sme stále jedli postojačky alebo za pochodu, čo bolo v konečnom dôsledku veľmi náročné na energiu. Predpoveď počasia na ďalšie dni už sľubovala slnečno, a veľmi sme v to dúfali.
Ponitrianska magistrála – deň 2
Ráno druhého dňa bolo dosť chaotické, raňajky, balenie a upratovanie po sebe. Po prvom dni sme boli tak zmorení, že sme nechali všade strašný bordel. Našťastie sme si to mohli dovoliť, keďže sme boli na ubytovni sami. Než sme vyrazili, všetko sme si po sebe samozrejme upratali. 🙂 Podarilo sa nám vyraziť až o ôsmej, čo ma trochu znervózňovalo vzhľadom na výživných 30 km pred nami. Počasie však bolo krásne, oblaky stúpali nahor a my sme s vidinou pekného dňa vyrazili z obce Kľak na hrebeň. Tentoraz sme šli najskôr žltou trasou vedúcou Klenovou dolinou. Na útulni sme sa zastavili a najedli. Žltá pokračuje až na Rúbaný vrch, ale skrátili sme si to šrégom cez les na červenú, aby sme ušetrili čas. Tým pádom najbližší vrch, ktorý nás čakal, bola Tatra.
Do cieľa ďaleko…
Druhý deň nevynikal prevýšením, ale skôr vzdialenosťou. Bola to pre nás skúška, nakoľko sme doteraz akosi nestihli ísť aspoň na 30 km túru. Tak teraz premiéra a rovno s ťažkými batohmi, ktoré ešte v prvý deň vážili približne 14 kg a 16 kg.
Nad dedinkou Veľké Pole sa nám naskytli nádherné výhľady na rozsiahle zelené lúky a v pozadí kopce. Slnko už pieklo a my sme, samozrejme, zabudli na opaľovák. 😀 Matej opäť pociťoval problémy s kolenami, ktoré sa do konca dňa postupne znásobovali. Veľmi ma mrzelo, že bude mať tento výlet zapísaný v pamäti ako veľmi bolestivý.
Aby to nebolo také jednoduché
Z Veľkého Poľa trasa vedie asi 3 km po asfaltke, kde autá a motorky chodia dosť rýchlo. Táto časť bola nepríjemná a boli sme radi, keď sme sa cez ňu dostali. Ešte nás zopár asfaltkových úsekov počkalo, ale tento bol suverénne najhorší. Aby toho nebolo málo, kdesi medzi Veľkým Poľom a Jedľovými Kostoľanmi nás zarazil oplotený pozemok s rebríkom cez plot. Milý rebrík už zažil aj lepšie dni, bol trochu polámaný a nahnitý. Nejak sme sa cez neho prehupli a šli sme ďalej. Pred Brezovým štálom nás ešte počkala elektrickábrána, ktorú sme museli opatrne otvoriť, prekročiť a zasa zavrieť – a nevyšokovať sa pri tom. Až na nej bolo vysvetlenie – aby neušli kravičky.
Večerné dilemy
Do Jedľových Kostolian sme dorazili zničení, dotlačení od batohov, Matej ledva krivkal s paličkami. Keďže sa nám nepodarilo zohnať ubytovanie priamo v dedine, mali sme rezerváciu až v Topoľčiankach. Pôvodný plán bol stihnúť posledný autobus z Kostolian do Machuliniec o šiestej a odtiaľ prejsť do Topoľčianok pešo, no Matejove kolená nás nepustili rýchlejšie než dôchodcu s chodítkom. Cestou do dediny sa pri nás zastavil na aute jeden pán, a spýtal sa, či potrebujeme odvoz. Matej slušne odmieta, že my si to zídeme. Trošku zahral formu a ako pán s autom zmizol, krivkal zas svojim dôchodcovským tempom. Ach, ten môj muž… 😀
Po príchode na zastávku Matej zavolal taxík a my sme potom na ubytovaní už iba padli. Tu sa začalo ťažké rozhodovanie. Matej nevedel poriadne chodiť a vážne rozmýšľal o ukončení jeho putovania. Predo mnou taktiež stále veľká dilema. Budem pokračovať sama alebo idem domov s Matejom? Ani jeden sme to nechceli predčasne ukončiť, ale jeden z nás musel. Rozhodli sme sa, že uvidíme podľa situácie ráno.
Ponitrianska magistrála – deň 3
Tretí deň začal nerozhodne. Na raňajkách sme špekulovali o možnostiach trasy. Pôvodne sme mali ísť 20 km, z Topoľčianok sa po zelenej napojiť na červenú a pokračovať do Zlatna. Aj ja som však cítila, že potrebujem jeden ľahší deň, a tak som zmenila plány a skrátila som trasu takmer o polovicu. Malo to byť cca 13 km prevažne po rovinke. Matejovi sa nechcelo odísť, a tak sa rozhodol to ešte skúsiť a kolená rozchodiť na rovinke. Išli sme okolo topoľčianskych viníc, kde-tu sa nám ukázal na obzore hrebeň Tribeča. Spočiatku to aj išlo celkom dobre, no kým sme prišli k rázcestiu Vlčí kút, opäť bol v bolestiach.
Ďalšia zmena plánu
Mali sme v pláne vystúpiť aj na Člnok, ktorý je po ceste do Zlatna, ale nakoniec sme ho neabsolvovali, aby sme čím skôr dorazili do Zlatna a Matej si mohol oddýchnuť. Pred Zlatnom som už volala bratovi Tomášovi, či by mohol prísť po Mateja, lebo už takmer nevie chodiť. Pomaly krivkal s paličkami, až sme dokrivkali do Zlatna na ubytovanie. Tu nás privítali príjemní domáci, u ktorých sme mali rezervovanú izbu. Povedali sme jej o našich zážitkoch, a že u nej ostanem nakoniec iba ja, keďže Matej to už s kolenami nedáva. Počkali sme na Tomáša, rozlúčili sme sa a ostala som nakoniec predsa len sama. Matej ma v tomto plne podporil, chcel, aby som to aspoň ja dokončila. A ja som tiež chcela.
V ten večer mi bolo smutno, mala som obavy z posledného (a najdlhšieho) dňa. Aj napriek tomu, že som už absolvovala nejaké tie výlety aj osamote, nikdy to nebolo takto neplánovane a trvalo mi preladiť sa na túto vlnu. Klasicky som sa pripravila na ďalší deň – pozrieť trasu, nachystať veci na ráno a ísť skoro spať.
Ponitrianska magistrála – deň 4
Budíček o 5:40 (a ďalšie dva do šiestej) ma vykopali z postele. Už som bola v plnom nasadení, motivovaná a plná energie. Takto som sa paradoxne nezobudila asi v žiaden z posledných troch dní. Telo si asi začalo zvykať na pravidelnú záťaž, a určite pomohol aj jeden regeneračný deň. Podarilo sa mi vyraziť o siedmej, a hurá na Veľký Tribeč, prvý stupák dňa, ktorý mi ukrojí pekných cca 500 výškových metrov z dnešnej trasy.
Hor sa na Veľký Tribeč!
Ráno bolo svieže, lesy boli nádherne zelené a dýchala z nich jar, všade kvitli lesné kvietky. Vtáky štebotali a lesom predo mnou sa prehnalo stádo srniek. Krásny zážitok! Cestou na Veľký Tribeč som nestretla okrem srniek nikoho, vrchol som mala iba pre seba. Cestou dole som začala stretávať doslova davy turistov. Bol Veľkonočný pondelok a krásne počasie, čo mnohých popohnalo užiť si s rodinami prírodu. V Kostoľanoch pod Tribečom som si spravila obedovú prestávku blízko dedinského rázcestia.
Parkovisko praskalo vo švíkoch a ľudia sa húfne vyberali na hrad Gýmeš. Niekoľko turistov sa ma aj pýtalo na cestu. Asi som pôsobila ostrieľane. 😀 Ja som si Gýmeš obišla po červenej a pokračovala som do dedinky Žirany, kde som opäť chvíľu posedela pred výstupom na Žibricu. V centre dedinky je príjemný park s lavičkami a preliezkami, s výhľadom na kostol. Žibrica volá, ide sa!
Žibrica človeka preverí…
…a hlavne po 25 km v nohách! Už je to veľmi dávno, čo som bola na Žibrici, no tento kopec je nádherný. Šťavnatá zeleň všade naokolo, vo vrcholovej časti aj skalky. Výstup je v druhej polovici dosť strmý, no bola som v plnom nasadení a vyliezla som ho relatívne rýchlo na moje pomery. Asi za hodinu a pol som na Žibrici. Volám Tomášovi, že už som sem dorazila. Chcel ma prísť počkať aj s rodinou na Zobor, čo som vďačne uvítala.
Zo Žibrice som zliezala pomaly, veľa som fotila. Medzi Žibricou a Zoborom sa ukázali nádherné výhľady do širokého okolia – hlavne nitriansky kraj, a zároveň aj môj rodný. Paradoxne nemám tento kraj tak turisticky prechodený okrem zopár populárnych kopcov a zrúcanín hradov. Určite sa sem chcem vrátiť aj s Matejom a objaviť nepoznané kopce.
Falošné vrcholy Zobora
Zobor mi prišiel nekonečne ďaleko, dva razy som si myslela, že už-už budem na vrchole, ale za ním bol ešte ďalší kopček. Na porazenie toto, už ma to štvalo. Išla som už len na výpary, nechcela som sa zase zložiť a najesť, keď bol cieľ už tak blízko. A tak som to musela dobojovať. Párkrát ma takmer prešiel nejaký blázon na bicykli rútiaci sa z kopca. Nemám veľmi rada spojené cyklo- a turistické trasy.
Na Zobore ma privítal Tomáš, jeho žena Maryna a ich šesťročná Mia, ktorá neustále lozila po stromoch. Maryna natočila moje posledné momenty výstupu, ako funím a s radosťou zastavujem na poslednom kopci Ponitrianskej magistrály. Zhadzujem batoh a sadám si na lavičku. Zvládla som to! Rovných 30 km je za mnou, už iba zostup. Tomáš zaparkoval pri Liečebnom ústave a ja neprotestujem. Inak by som si to zliezla až k oficiálnemu koncu magistrály, k rázcestiu Nitra, kasárne, ktorý je už v meste. Po chvíli zostupujeme k autu a vezieme sa k rodičom. Naše (a dnes iba moje) dobrodružstvo sa končí.
Zhrnutie prechodu
Celá Ponitrianska Magistrála má 103 km, niektoré zdroje uvádzajú 106 km. Celkové prevýšenie je 3345 m stúpania a 3620 m klesania. My sme si trasu rozvrhli do štyroch dní, ale dá sa prejsť aj za kratší čas, ak človek spí na magistrále a je trénovaný na dlhšie pochody. Pre nás to bol prvý poriadny prechod, ktorým sme hlavne chceli nabrať nejaké skúsenosti. Vzhľadom na komplikácie s ubytovaním a zdravotným stavom sme cestu upravili, takže sme neprešli každý jeden kilometer magistrály, ale prejdenou vzdialenosťou sa to nakoniec vykompenzovalo.
Prvý deň
trasa: mesto Handlová – Veľký Grič – Vtáčnik – obec Kľak
parametre: 25,9 km; 1314 m stúpanie a 1131 m klesanie
Druhý deň
trasa: obec Kľak – Tatra – obed Veľké Pole – obec Jedľové Kostoľany (+ taxíkom do Topoľčianok)
parametre: 30,6 km; 860 m stúpanie a 1072 m klesanie
Tretí deň
trasa: Topoľčianky – Zlatno
parametre: 13,4 km; 256 m stúpanie a 126 m klesanie
Štvrtý deň
trasa: Zlatno – Veľký Tribeč – obec Kostoľany pod Tribečom – obec Žirany – Žibrica – Zobor – Liečebný ústav pod Zoborom
parametre: 32,6 km; 1263 m stúpanie a 1314 m klesanie
Bonus – vrcholové video zo Zobora 😀
