PCT – Pacific Crest Trail: 4000 km – 5,5 mesiaca na cestách (1.5.2024 – 14.10.2024)
„Washington! Po 5,5 mesiaci som sa došrotila úspešne na kanadskú hranicu. Keď sa chce všetko sa dá. Ďakujem mojim členkom a kolenám, že zvládli tých šialene veľa kilometrov. Neprešla som síce každý meter na Pacifickej hrebeňovke, keďže tam bol nejaký preskok okolo požiaru, ale boli tam aj nejaké trasy navyše mimo PCT, a aj nejaké skratky. Počítať sa mi to teraz nechce, pretože aj tak to boli tisícky kilometrov. Išla som si hlavne užiť čas v prírode a ísť mimo komfortu a tak aj bolo. Teraz budem mať problém znova žiť v komforte. V prírode a v stane bolo super. 🙂
Americká príroda je nádherná, a splnil sa mi sen vidieť Piku americkú (to zvieratko čo sa podobá na myš). Spoznala som super ľudí z celého sveta, a aj miestnych, ktorí nám pomáhali s jazdami do miest, ubytkom, jedlom, vodou a kadečím čo bolo treba. Keby som bola milionárka, tak žijem len na diaľkových trasách, asi toľko k tomu. 🙂
Je fajn byť znova doma. Ale PCT je naozaj špeciálny trail, ktorý bol mojím domovom na takmer pol roka a určite sa na kľukaté chodníčky tejto hrebeňovky ešte raz vrátim. A keď som to prešla ja, kľudne to môžeš prejsť aj ty. Ďakujem za všetku podporu.“
…Toto napísala Miška na svojom osobnom Facebooku hneď po tom, čo úspešne absolvovala tento trail. Mišku poznám ešte z čias, kedy pracovala na horských chatách v Malej Fatre. Od začiatku, kedy som sa z jej profilu dozvedela, na akú cestu sa vybrala, som s radosťou a očakávaním čítala každý jeden príspevok k jej trailu.
Občas sa nám na internete prihovorila a zdieľala s nami svoje fotografie a zopár informácií z jej cesty. Keď dorazila do cieľa, mala som z toho zimomriavky a jednoznačne som chcela vedieť viac. A tak sme s ňou po návrate domov urobili rozhovor, kde sme sa jej opýtali niekoľko otázok, ktoré nás o jej inšpiratívnej ceste zaujímali.
1. Čo ťa motivovalo k tomu, prejsť si tento trail?
Veľmi som chcela vidieť prírodu v USA a trochu si to tam pocestovať. Preto sa mi PCT zdalo ako najlepšia forma spoznania tejto krajiny. Nechcem celý život len chodiť do práce a raz za rok si dopriať nejakú dovolenku. Chcem viac času venovať tomu, čo mám najradšej. A tým je byť v prírode, hlavne v kopcoch a fotiť. Naozaj rada sa dlho prechádzam.
Čítala som o PCT aj nejaké knihy a túžila som zažiť tú jedinečnú atmosféru. Najmä vďaka Trail Angelom je to špeciálny trail a bolo to naozaj úžasné. Lákalo ma to preto, lebo je to dlhé a je tam krásne a takto by som chcela žiť. Je to veľmi návykové a keby som mohla, tak každé leto si dám nejaký podobný trail. Minimálne každé druhé leto sa o to posnažím.
Teraz sa mi normálny život zdá ako nenormálny. 🙂 A zase naopak, ten na traile ako normálny a v tomto životnom štýle by som chcela pokračovať. Pretože do hôr chodím preto, lebo ich mám rada a som tam najšťastnejšia. V prírode mi je najlepšie a prirodzene chcem žiť tam, kde mi je najlepšie. A preto chcem, aby takéto sny boli pre mňa normálnym životom, a nie len snami.
2. Pripravovala si sa nejakými špeciálnymi tréningami na taký dlhý trek? Alebo si už predtým mala veľa nachodené a natrénované? Alebo si si povedala že proste začneš hneď takýmto tvrdým orieškom?
V prírode a hlavne v horách som ako doma. Posledných asi 10 rokov som strávila väčšinu svojho voľného aj pracovného času na horách. Už aj predtým som išla nejaké treky po Európe a Nepále. Ale nie také extrémne dlhé. A posledné mesiace pred PCT, som skoro vôbec nešportovala, pretože som si dosť nepekne vyvrtla členok. Začiatok trailu bol preto celkom náročný.
3. Koľko ti trvalo plánovanie cesty?
Dôležité veci ako víza a povolenie na PCT sa podľa mňa dajú vybaviť pomerne ľahko a nejako extra som cestu neplánovala. Ja chodím na výlety radšej bez nejakých extrémnych plánov, pretože aj tak je vždy všetko inak ako plánujem. 🙂 Radšej sa nechám prekvapiť, čo mi osud prinesie. Viac času mi však zabralo vyberanie a kupovanie výbavy, než samotné plánovanie. Prečítala som si niekoľko knižiek o PCT a nejaké blogy k tomu a to mi stačilo. A potom počas trailu, som si plánovala, kde v civilizácii zastavím najbližšie. Takže plánovanie sa sústredilo len na to, že kde najbližšie pôjdem do obchodu a do práčovne. Nič zložité. 🙂
4. Čo ti počas trailu dalo zabrať najviac? Bolo to náročné skôr psychicky alebo fyzicky?
Najviac mi dala zabrať púštna časť počas prvých 700 míľ. Potom v horách som už bola ako doma. Pre mňa to bolo fyzicky náročnejšie, pretože som mala veľmi často nejaké bolesti vo svaloch, natiahnutia a podobne, keďže som to niekedy preháňala s rýchlosťou.
5. Čo si si počas svojej cesty užívala najviac?
Všetko! Príroda v USA je krásna, rozmanitá a niekedy to bola aj poriadna divočina. Spanie na kovboja s výhľadom na mliečnu dráhu, alebo aj neskutočne veľa veveričiek a čipmunkov a ich fotenie. Moje obľúbené zvieratko na traile bola Pika americká. Je to malý cicavec, ktorý žije na skalnatých svahoch hôr. Sú veľmi zlatučké a ich pišťanie sa ozývalo dolinami hlavne vo Washingtone skoro každý deň. Krásne bolo aj kúpanie v horských jazerách a niekedy tá voda bola naozaj aj teplá.
Celkovo bol super ten spôsob trávenia času viac-menej len v prírode, ale najmä čas v kopcoch, kde nebol signál aj celý týždeň. A užívala som si, že môžem veľa jesť. Hlavne vždy v meste som si vychutnávala ich americké raňajky, palacinky, vajíčka, slaninku, a tie porcie boli obrovské!
Taktiež je veľmi príjemné, že si môžeš odskočiť na potrebu hocikde a hocikedy. A druhá vec, keď ideš na túru v Tatrách, všade vidíš vreckovky pri chodníkoch. Ale v USA treba kopať diery do zeme ako mačka a všetko si po sebe zahrabať, alebo si aj vziať naspäť so sebou použitý toaletný papier. A na malú potrebu tam mala hádam každá hikerka handričku Pee Cloth. Čiže vtedy ti stačí menej toaletného papiera. Toto sa tuším aj ty Peti snažíš na Slovensku spopularizovať. V USA to majú hikeri so sebou úplne bežne. Teda aspoň na PCT.
6. A ako si riešila svoje ženské veci? (ak ti na to nevadí odpovedať)
Prvé mesiace som mala šťastie a vždy mi prvý deň vyšiel akurát na ten deň, kedy som bola v civilizácii. Ja som používala vložky alebo tampóny, ale viete, tá hygiena na traile nie je bohvie čo. Do budúcna, by som to radšej zmenila na kalíšok. Ale ako vravím, tá hygiena tam je biedna a všetko má pre aj proti.
7. Kde si sa teda umývala?
Vždy, keď som bola v civilizácii, našla sa nejaká sprcha. Či už verejná, alebo špeciálna pre hikerov. Ale samozrejme že prírodná sprcha v horských jazerách bola najpríjemnejšia. 🙂
8. A čo pranie vecí?
Približne raz za týždeň, som bola v civilizácii v mestečkách blízko trailu a tam boli verejné práčovne alebo som využila práčovne v kempoch a v hosteloch. Ponožky a spodnú bielizeň som si prala priebežne v potokoch počas trailu.
9. Spala si len v stane, alebo si si občas zaplatila aj nejaké ubytovanie?
Môj stan, môj dom. 🙂 Drvivú väčšinu nocí som spala v stane v prírode, a niekedy aj v stane v kempe, v hosteloch, a len párkrát v hoteli. Raz som prespala u kamarátovho kamaráta v dome. Ale najprv sa môj kamoš (samozrejme s povolením) musel vlámať do kamošovho domu. To bola naozaj zábava. 🙂
10. Aký ťažký si mala batoh? Vážila si ho niekedy?
Úprimne? Nikdy som ho nevážila s celou výbavou, ani s jedlom a vodou, takže naozaj netuším, ale určite bol ťažký. Párkrát som skúšala batoh iných hikerov, a tie boli omnoho ľahšie. Neraz keď som stopovala, mi vodiči nakladali batoh do auta a aj spolu s inými hikermi komentovali to, že som silná žena, keď ho vládzem toľko nosiť, haha. 🙂
11. Išla si úplne sama, alebo sa ku tebe niekto počas cesty pridal?
4,5 mesiaca som išla viac-menej sama. Stretávala som ľudí, občas som s niekým išla cez deň, ale okrem jedného mesiaca som nebola v žiadnej skupine. V púštnej časti som pomerne často stretávala dve Holanďanky Holiday a Mayo. S nimi som trávila čas väčšinou v mestečkách. V skupine som išla s Butterfly z Česka a s Pepper z USA. Ale po mesiaci som znova začala kráčať sama. Posledné dni na PCT som išla s Danielou z Nemecka.
12. To boli ich skutočné mená alebo len prezývky?
To bola taká prezývka/trail name. Bolo to meno, ktoré si medzi sebou dávali hikeri na základe nejakej charakteristiky, alebo na základe niečoho, čo sa udialo počas trailu. Proste ti podľa toho, čo sa ti prihodí, dajú nové meno. Ja som napríklad dostala prezývku Peekabo (v preklade „hra na schovávačku“) a dal mi ju jeden hiker, ktorý ma stále stretával počas trailu. A vždy si myslel, že už som niekde ďaleko pred ním, a ja som sa vždy niekde objavila, tak to bolo pre neho vždy také milé prekvapenie.
13. Podarilo sa ti urobiť úžasné fotky. Brala si si so sebou aj zrkadlovku, alebo sú to len fotky odfotené mobilom?
Áno, mala som so sebou aj zrkadlovku s dvomi objektívmi. Často sa ma iní hikeri alebo denní turisti pýtali, či moja zrkadlovka nie je na škodu pre túto hrebeňovku, keďže musím tak často stáť a fotiť a potom nemôžem prejsť tak veľa kilometrov denne. Vždy ma to však pobavilo. 🙂 Mňa fotenie baví a neviem si predstaviť, že by som išla PCT bez zrkadlovky. Je to pre mňa nemožné. 🙂
14. Ako si sa počas trailu stravovala?
Cez mestečká alebo nejaké komunity som prechádzala každých pár dní, ale väčšinou som mala jedlo na týždeň a preferovala som chodiť do civilizácie len raz za týždeň, i keď sa dalo aj častejšie. Závisí to od toho, ako si to naplánuješ a koľko jedla si ochotná niesť. Mala som so sebou aj varič. Ale ovsené kaše na raňajky mi po mesiaci už absolútne nešli do žalúdka, tak som to zmenila na také veľké americké cookies s proteínom. Tie ma dokázali zasýtiť.
Potom som jedla rôzne orechové tyčinky, čokoládové tyčinky, sušené ovocie, nejaké slané a iné pochutiny. Na obed som mala väčšinou Ramen (wifonka v USA) a na večeru väčšinou mrazom sušené jedlá. Niektoré boli naozaj veľmi chutné, ale najčastejšie som jedla instantnú ryžu hotovú za pár minút s vákuovo baleným kuracím mäskom (130 gramov). V USA sa dá nakúpiť pomerne dosť polotovarov vhodných na kempovanie. Občas som si so sebou nosila aj nejaké to jabĺčko a pomaranč.
15. Na aké jedlo si sa najviac tešila po ukončení trailu?
Ani neviem, možno na moje ranné kaše s kopou čerstvého ovocia. Tam sa mi teda veľa ovocia na moje raňajky trepať nechcelo. 🙂
16. Čo ťa prekvapilo milo a čo naopak nemilo? Resp. stalo sa ti niečo, čo si vôbec nečakala?
Milo ma prekvapili Trail Angeli – sú to ľudia, ktorí nezištne pomáhajú PCT hikerom. Čítala som o nich v knihách, ale osobná skúsenosť ma naozaj prekvapila. V kempoch alebo na lesných cestách, mali pre nás prichystané chladené nápoje, ovocie, jedlo a všeličo iné. Boli aj takí, ktorí ponúkali odvoz z trailu do mesta a späť. Niektorí s nami zdieľali ich domy, mohli sme spať častokrát v ich izbách alebo u nich na záhrade a využívať ich kúpeľňu a kuchyňu ako doma. Zabezpečovali nám vodu v suchých častiach na traile. Boli to naozajstní anjeli. 🙂
No a nemilo ma prekvapilo to, o čom som vlastne aj vedela dopredu, že v USA je v lete aj v jeseni sezóna požiarov. Takže nemilé bolo pre mňa kráčať v dyme, pretože ma z toho bolela hlava. Ale aj to malo svoje pozitívum, pretože pri západe slnka, farby prírody vytvárajú s dymom veľmi pekné divadlo.
17. Mala si aj také dni, kedy si už fakt nechcela ísť ďalej, že sa ti nechcelo/nevládala si/nemala si motiváciu? A ak áno, tak ako si to vyriešila?
Mala som samozrejme aj ťažké dni, ale nikdy som reálne nechcela skončiť a ísť domov. Mne tam bolo veľmi dobre a užila som si ten čas, aj keď to nebolo vždy ľahké. Predstava, že idem domov, mi nikdy nepripadala ako reálny plán. 🙂 Aj na konci sa mi odtiaľ aj ťažko odchádzalo.
18. Poznáš podcast „Čaj s tatrankou“? Išla by si tam porozprávať niečo o svojom traile?
Jasné, ten podcast poznám a išla by som veľmi rada, takže sa mi kľudne môžu ozvať. 🙂
19. Máš nejaký odkaz alebo ponaučenie na záver?
Nikdy nenadávaj svojmu batohu, aký je ťažký a že sa už tešíš, keď ho nebudeš musieť nosiť. Lebo batoh sa potom ľahko urazí a sám sa rozhodne, že sa s tebou domov nevráti a ostane si lietať niekde po svete.
20. A vrátil sa ti nakoniec?
Áno, nakoniec sa „odurazil“ a priletel ku mne naspäť asi po týždni celý zatuchnutý. Ale aspoň ho môžem znova nosiť na ďalších trailoch. 🙂
Miška, veľmi pekne ti ďakujeme za čas, ktorý si nám venovala, príbehy, ktoré si nám vyrozprávala a za fotky, s ktorými si sa podelila. Prajeme ti do budúcna ešte veľa prejdených trekov a nachodených kilometrov, zdravé členky a kolená, a aby ti batohy nelietali letom-svetom bez teba. Si pre nás všetky ženy obrovskou inšpiráciou! 🙂
A tu pridávame ešte zopár fotiek z Miškinej galérie – IG: @michaelaperi. Miši, bolo naozaj veľmi ťažké vybrať len zopár fotiek z toľkej nádhery. 🙂
Tento rozhovor pre teba spracovala horsalka Peťka. 🙂
