Tento blog by som kľudne mohla začať vetou: „Plánovali sme vyraziť do Dolomitov, ocitli sme sa na Balkáne a ukončili sme to na Niagarských vodopádoch.„ Pýtate sa, ako je to možné? Vysvetlím. :))
Niekoľko mesiacov sme s mojou turistickou parťáčkou Luckou totižto plánovali vyraziť na trek do Dolomitov a čakali sme len na to, ako sa to bude vyvíjať s počasím. Keď sme sa už naozaj dohodli, že o 3 dni vyrazíme a rezervovali sme si spolujazdu, počasie sa otočilo proti nám. Preto sme hľadali inú alternatívu a zvolili sme si Balkán, kde malo byť na horách celý týždeň krásne slnečno. No predpoveď im vôbec nevyšla…
Nebyť Katie, ktorá ponúkala spolujazdu do mesta Plav v Čiernej Hore, tak fakt neviem, kde by sme nakoniec skončili. Ale všetko dobre dopadlo a tak sme vyrazili s ňou a jej dvojročnou dcérkou Tami za dobrodružstvom na Balkán.
Cesta bola dlhá a vyčerpávajúca a v šoférovaní sme sa všetky prestriedali. Keď sme konečne dorazili do Plavu, zbehli sme hneď na fantastické domáce čevapčiči. Toto vám odporúčam všetkým ochutnať, lebo nikto vám to nepripraví lepšie ako domáci Balkánci. :))
A prečo sme si zvoli práve Peaks of the Balkans? O tomto treku som do minulého roka netušila fakt nič. Prvýkrát mi o ňom povedala Lucka, ktorá ho prešla skoro celý na jeseň minulého roka, takmer hneď po tom, ako sme spolu dokončili hrebeňovku Nízkych Tatier. Trek má dĺžku 192 km a prechádza 3 štátmi – Čierna Hora, Albánsko a Kosovo. Ak by ste ho chceli prejsť celý, treba si len na turistiku vyhradiť 10-12 dní.
!Pozor! Vzhľadom na to, že ani jeden z týchto štátov nie je v EÚ a trasa prechádza cez jednotlivé hranice, tak si pred odchodom do hôr musíte na miestnej polícii vybaviť povolenie na vstup a zaplatiť im poplatok. My sme každá zaplatili 4 eurá a celé dokopy nám to trvalo vybaviť asi polhodinku.
S povolením v ruke a s mobilom prepnutým na letový režim, nám už nič neprekážalo v tom, aby sme vyrazili do hôr. Aby som bola presná, my sme teraz pre krátkosť času ani neplánovali prejsť celú tú trasu. Chceli sme sa tam len 4-5 dní „pomotať“ v oblasti tých najkrajších výhľadov. A myslím si, že to sa nám aj podarilo.
1. deň: Z mesta Plav ku Hridskému jazeru.
Hneď ako sme sa od polície vydali na cestu, podarilo sa nám stopnúť jedného domáceho, ktorý nás vyviezol po nudnej ceste nad mesto do oblasti Gradine, odkiaľ sme zahájili náš výstup.
S Katie a Tami sme sa rozlúčili hneď na začiatku, pretože sme všetky plánovali nocovať na iných miestach. Prvý deň bol nadmieru horúci a tak aj výstup s plnými batohmi sa nám zdal síce nekonečný, ale za to krásny, no nie?
Našim cieľom bola chata pri Hridskom jazere. No a keďže v Čiernej hore nie sú také prísne zákazy ako v našich národných parkoch, my sme hneď zhodili batohy, zobrali plavky a bežali sa okúpať do jazera. To teda bolo radosti.
Od jazera sme sa vrátili do chaty, pri ktorej bola aj vaňa so studenou vodou a tak sme ani pri nej nezaváhali a nahé sme sa aj v nej pri západe slnka obidve vykúpali. Romantika to bola ako vyšitá. Teraz si to určite predstavujete, že? :))
Pri západe slnka sme si stihli uvariť aj super rýchlu a výživnú večeru a toto je môj tip pre vás. V DM drogérii si môžete kúpiť fakt skvelé 2 druhy hotových jedál – bulgur so zeleninou alebo ravioli plnené syrom v paradajkovej omáčke. Obidve jedlá sú bio a veľmi výživné. Stačí len zohriať sáčok v horúcej vode cca 5 minút, otvoriť a zjesť. (Hej, viem, zohrievať plastový sáčok v horúcej vode nie je nič moc, ale tak radšej toto ako byť večer hladná alebo niesť so sebou kopu zbytočných gramov navyše, no nie?) Ja som si tam navrch popridávala ešte navyše oriešky a nejakú zeleninku, aby som minula zásoby, ale aj bez toho je to veľmi fajn jedlo. Nemuseli sme tak jesť žiadne konzervy a sáčkové blbosti a každý deň sme mali teplú večeru. A toto si pochvaľovala aj Lucka, ktorá má tých trekov za sebou o dosť viac než ja.
2. deň: Leňošenie na chate.
Keďže internet sme nemali, len zopár predplatených minút, opýtali sme sa telefonicky našich známych, nech nám zistia počasie na tento deň. Zistili sme, že sa okolo nás mala celý deň točiť búrka s dažďom a preto sme sa rozhodli ostať na chate a úplne sa tam zregenerovať. Niektorí ľudia by určite boli nahnevaní, že znova im to počasie kazí plány. No my sme si šťastné urobili raňajky, zaliezli do spacákov a celý deň sme strávili v chate čítaním knihy alebo dospávaním posledných náročných týždňov. A popri tom sme si nahlas niekoľkokrát povedali, aké je to super, že sme na dovolenke v Čiernej Hore na chate s privátnym wellnessom a nič viac nám tu k životu netreba, len si užívame tento prítomný okamih.
A tu mám pre vás ďalší fajn tip na super výživné raňajky, ktoré počas treku pripravíte ľahko len s pomocou vody – nápoj MANA v prášku. Mne ho Lucka pripravila takto pekne rovno do postele. MANA obsahuje všetko, čo by ste v strave na treku mali prijať, preto ňou na pár dní kľudne môžete nahradiť hocijaké jedlo. Navyše, chutí fakt skvele. Vyskúšajte. :))
V tento deň nás hneď ráno prekvapila Katie s Tami, ktoré sa ku nám doobeda pridali a tak sme mali milú spoločnosť počas celého dňa. No a poobede nás tam prekvapili ešte aj kravy, ktoré nás prišli navštíviť a vykadili sa nám na pozdrav hneď vedľa vchodu do chatky. Ale aj to je súčasť prírody, takže všetko v poriadku, veď oni sú tu doma, nie my. :))
3. deň: Od Hridského jazera cez Doberdol a Tromeda až do…
Počasie v tento deň už vyzeralo lepšie, takže sme sa po raňajkách zbalili a vyrazili na cestu. Prechádzali sme miestami, kde sme namiesto výhľadov videli len hmlu, ale verili sme, že sa postupne rozplynie. O necelé 2 hodinky, sme už klesali do krásnej doliny Doberdol, ktorá sa nachádzala za hranicami Čiernej Hory – konkrétne v Albánsku.
Tam sme sa u domácich, ktorí ponúkali aj ubytovanie, popýtali, či si u nich môžeme dať niečo na obed. Keďže nám povedali, že nič teplé nemajú, ale že nám niečo pripravia, tak sme boli poriadne prekvapené, keď nám priniesli na stôl takúto hostinu. A ešte viac sme boli prekvapené, keď nám pri platení povedali, že za to nič nechcú a je to teda zadarmo. Takéto niečo sa mi teda nikde ešte nestalo, ale zanechalo to vo mne veľmi pozitívny pocit. To miesto, kde sme obedovali, vyzeralo takto:
Všade naokolo boli polia s úrodou a bačovia a pastieri s kravami, ovcami, kozami, koňmi, psami a neviem čím ďalším. Všetky zvieratá tam mali nejaké presné využitie.
Najedené sme vyrazili na cestu za ďalším cieľom – bod Tromeda (Trekufiri), kde sa stretávajú hranice všetkých 3 štátov: Albánsko, Čierna Hora a Kosovo. Mali sme šťastie, že sa cestou hore konečne trochu vyčasilo a hmla zaliezla niekam preč. My sme si tak mohli užívať tieto výhľady na všetky strany a urobili sme si tu zopár fotiek na pamiatku.
Z Tromedy sme pokračovali ďalej po hrebeni, ktorý tvoril hranicu medzi Čiernou Horou a Kosovom s cieľom nájsť nejaký prístrešok alebo miesto, kde prespíme počas ďalšej noci. Čo ma však veľmi milo prekvapilo, bolo, že vo výške cca 2400 m.n.m. neboli skaly, ale lúky plné kvetov. Naozaj sa bolo na čo pozerať a vôňa týchto kvietkov bola tiež neprehliadnuteľná.
Cestou sme ešte stretli veľa voľne pasúcich sa zvierat, z ktorých mala Lucka vždy obrovskú radosť. O mne sa to teda povedať nedalo, hlavne pri pohľade na tohto psa, ktorý zaháňal stádo kôz. Rozkliknite si fotku a všimnite si ten obojok… :((
Až o niekoľko kilometrov a hodín ďalej, sme zišli dolu do ďalšej doliny, tentokrát už znova v Čiernej Hore. Postavili sme si tam malý bivak vedľa bačovej chatky. Lucka prvýkrát skúšala urobiť striešku z turistických paličiek a pršiplášťa.
A myslím, že sa jej to celkom podarilo. …teda až kým v noci veľmi prekvapivo nezačalo pršať a z našej krásnej striešky, sa na nás začala liať voda. Lucka preto vymyslela bojový plán, s ktorým som ja síce nesúhlasila, ale ak sme nechceli byť celé mokré a mať kompletne mokré spacáky, karimatky a všetky veci, nedalo sa inak. A tak trochu sme sa do tejto chatky vlámali a ukryli sme sa tam asi od druhej v noci do rána. Bačovi sme spôsobili škodu len za pár eur, takže veríme, že nám to odpustí. Ráno sme mu tam nechali pekný odkaz, 10 eur na opravu škody a tyčinku na nervy, keď nájde svoju chatku otvorenú. Takže naozaj dúfam, že sa na nás nebude hnevať. Vy by ste sa na nás nahnevali? :))
Hory sú síce láska, ale občas nás vedia aj dobre preveriť a potrápiť. Nakoniec však pre nás všetko dobre dopadlo. :))
4. deň: Dlhý deň plný spontánnych rozhodnutí.
Ráno sme vyrazili inou trasou druhýkrát s cieľom vystúpiť na vrch Hridski Krš. Počasie však znova nevyzeralo tak, ako to ukazovali predpovede pár dní pred príjazdom na Balkán a tak nás veľký čierny mrak nad vrcholom donútil znova obísť tento vrch a vrátiť sa do mesta Plav rovnakou trasou, ako keď sme stúpali hore. Nám to však nevadilo, pretože sme vedeli, že naše dobrodružstvo týmto zostupom nekončí. Cestou naspäť sme si napriek oblakom užívali nádhernú prírodu všade okolo nás. Čo na to hovoríte?
Zišli sme do oblasti Gradine, kde sme sa znova trochu občerstvili. Ale hlavným cieľom bolo prihlásiť sa tu na wifi a nájsť nejaký rozumný odvoz domov, pretože cestu do Čiernej Hory sme zabezpečenú mali, ale naspäť nie. Čo vám poviem, tak sme to trochu riskli, no a čo? :))
Podarilo sa nám nájsť jeden dobrý let hneď na druhý deň z hlavného mesta Podgorica do Viedne za fajn cenu, takže bolo jasné, že v Plave už na noc zostať nemôžeme a musíme nájsť nejaký odvoz do Podgorice. A tu sa začala naša dobrodružná cesta stopovania. Pre mňa to teda bolo prvýkrát v živote. A možno aj naposledy. :))
Už z Gradine sa nám podarilo stopnúť jedno auto, čo nás vzalo do centra Plavu. Tam sme ešte zašli ku Plavskému jazeru a Lucka sa v ňom celá šťastná okúpala. Ja som tentokrát nemohla, pretože moje kríže začali pár dní dozadu protestovať, a tak som ich pre istotu udržiavala stále v teple aj keď dole bolo v tento deň konečne znova teplo.
No a po vykúpaní sme zahájili stopovanie. To teda bola sranda, a občas tak trochu aj zúfalstvo.
V Plave sme sa postavili na koniec mesta a prekvapivo celkom ľahko sme si našli odvoz s dvomi staršími francúzskami. Potom nás vzali ďalší dvaja šoféri a nakoniec nás zobral ešte jeden chlap, ktorým som si ja nebola úplne istá. A tak sme mu s Luckou povedali, že sme lesbičky, aby si na nás nič nedovoľoval. :))
Všetko nám našťastie cestou dobre dopadlo a my sme po asi 4 hodinách cestovania zadarmo boli v Podgorici. Hladné sme si uvarili večeru vedľa zatvoreného nákupného centra a potom sme sa peši presunuli na autobusovú stanicu. Podgorica, to je veru zvláštne hlavné mesto. Tam v noci nič nejazdí, a železničná stanica aj letisko sú v noci zatvorené. Tak sme si s Luckou po polnoci povedali, že sa prejdeme peši smerom ku letisku a možno sa utáboríme na pár hodín niekde pri rieke. A tak sme sa po polnoci znova vybrali na cestu.
5. deň: Noc pri Niagarských vodopádoch.
Keďže sme sa presúvali počas v noci, preklopili sme sa do posledného dňa na Balkáne. Našli sme miesto, ktoré domáci nazývajú Niagarské vodopády. Úplne sme tomu nechceli veriť, ale dali sme tomu šancu, lebo iná možnosť, kde prečkať do rána, nebola. Okolo pol tretej ráno som Lucke predsa len splnila aj sen o guľášových cestovinách zo sáčku a potom sme vytiahli spacáky a ľahli do nich priamo do piesku pri vode.
Keď sme sa konečne uložili na spánok, tak niekde v pozadí už začínalo svitať. Napriek tomu, sme si asi hodinku, možno dve, pospali a ráno nás zobudil východ slnka svietiaci rovno na nás. Okolo šiestej ráno, keď už bolo viac než jasné, že nám svetlo nedovolí spať, sme sa poobzerali okolo seba a nemohli sme uveriť, čo tam vidíme. Nádhernú, pokojnú, čistú a tyrkysovú rieku, okolo nej malé husy a kačky a neďaleko odtiaľ naozaj Niagarské vodopády. Hádajte, čo sme teda urobili ako prvé? Jasné že sme sa vykúpali. A bolo to megaaa. :))
Lucku ešte takmer napadla hus, ktorá si bránila svoje teritórium, ale nakoniec hus svoj boj prehrala. No ale, bolo to tesné. :))
Cestou sme sa osviežili príjemným vzduchom z vodopádov a užívali sme si, že tam nie je nikto okrem nás. Nuž asi fakt treba chodiť na takéto miesta o siedmej ráno.
Potom nás čakala už asi „len“ 1,5-hodinová fakt horúca cesta na letisko v Podgorici, odkiaľ sme sa dostali do Viedne a z Viedne nakoniec autobusom priamo do Prahy.
Cesta bola dlhá a náročná, ale určte ľahšia, ako keby sme naspäť išli autom, alebo nejakým stopom. No v dnešnej dobe máme naozaj veľa možností cestovania, treba len chcieť a skúsiť to. Verte mi, stojí to za to. Zážitky nám v hlave ostanú, ale hmotné veci nie.
Počas nášho treku sme stretli naozaj veľa dobrých, usmievavých a inšpiratívnych ľudí. S každou skupinkou sme prehodili pár slov a vymenili si tak pozitívnu energiu. Viete, ľudia tam hore sú iní. Sú usmiati a šťastní. Je to cítiť hneď z prvého pohľadu na nich a z prvého úsmevu. Zatiaľ čo ľudia v meste sú často zamračení, vystresovaní a naháňajú sa za neviem čím všetkým. Lucka to na záver zhodnotila celkom presne: „Ľudia na horách si vedia pomáhať, ale ľudia v meste častokrát nie.“
No a koľko nás stál tento 5-dňový trip plný super zážitkov? Ak pripočítam aj nejaké jedlo, čo som si kúpila ešte doma pred cestou, tak dokopy každú z nás asi 220 eur. Nebojte sa toho, nie sú to drahé výlety. V Tatrách by ste za víkend zaplatili viac. :))
A na záver ešte pridávam presnú mapku, odkiaľ a kam sme išli.
Z treku na Balkáne vás pozdravuje vaša blogerka a horsalka Peťa spolu s mojou turistickou parťáčkou Luckou. :))
Podeľ sa o svoj tip na výlet, a píš blogy na zenynahorach.sk
Máš aj ty super tipy na výlety, o ktorých by si chcela napísať? Chceš sa podeliť o skúsenosť s outdoor výbavou? Alebo o inšpiratívny horský zážitok? Pridaj sa do tímu blogeriek a píš články na náš blog! Ozvi sa nám emailom na ahoj@zenynahorach.sk a spoločne doladíme potrebné detaily. Tešíme sa na Teba!
A ak písanie zrovna nie je tvoja šálka kávy, no chcela by si sa podieľať spolu s nami na budovaní akčnej ženskej komunity, ozvi sa nám tiež a určite niečo vymyslíme. :))
