Už počas písania dizertačnej práce som snívala o tom, ako sa opäť vyberiem na nejakú hrebeňovku a nechám za sebou na pár dní všetky všedné a akademické starosti. Deň odovzdania nadišiel a precitla som do krutej reality, v ktorej som nemala vôbec žiadnu kondíciu (to sa človeku stane, keď mesiace sedí doma za počítačom), a rozhodne to nebolo na žiadnu hrebeňovku. Po mesiaci chodenia na tréningové túry v Malých Karpatoch a Strážovských vrchoch a osobitných tréningoch zameraných na kondíciu a silu som sa odhodlala podniknúť niečo väčšie – hrebeňovku Kremnických vrchov.
Hrebeňovku Kremnických vrchov som vymyslela počas jednej cesty autobusom na túru v Malých Karpatoch, keď som ešte nebola v súčasnej kondícii, ale verila som, že sa sem pravidelným tréningom dopracujem. Pri hľadaní vhodného termínu nám oči padli na predĺžený víkend 5.-7.7.. Plán bol vyraziť z Kováčovej, pešibusom až na Králiky, a na ďalší deň z Králikov po hrebeni do Dolného Harmanca, odkiaľ nám šiel autobus do Banskej Bystrice a naspäť do Bratislavy. V nasledujúcich riadkoch si prečítaš, ako nám to nakoniec dopadlo.
Hrebeňovka Kremnických vrchov – z Kováčovej na Králiky
Prvý deň sme započali v Kováčovej, odkiaľ sme vyrazili presne o ôsmej ráno. Čakalo nás výživných 24 km s prevýšením cez 1000 m, pričom mapy.cz časovo odhadovali túru na vyše 8 hodín. V priemere každé dve hodiny sme sa chceli zastaviť, najesť a trochu odpočinúť. Začali sme zľahka, trasa vedie asfaltkou Kováčovskou a Suchou dolinou, a postupne sa mení na kamenistú cestu.
Hľadáš prístrešok? Smola!
Na prvom altánku sme stretli veselú partiu, ktorá taktiež išla z Kováčovej po červenej. My sme sa chceli zastaviť až na rozcestníku Nad Suchou dolinou, kde sa mal nachádzať turistický prístrešok. Nuž… technicky vzaté, prístrešok to asi je, ale asi tak pre jednu poriadne zúfalú osobu skrývajúcu sa pred búrkou, bez sedenia.
Keďže sme sa už potrebovali najesť, zložili sme sa na neďalekých kmeňoch ležiacich na zemi. O hmyzákov rozhodne nebola núdza a repelent padol veľmi vhod, inak by tam veru hodovalo aj všetko ostatné okrem nás (na nás). Skupinka turistov teraz obehla nás, kým sme oddychovali a jedli. Ďalšia pauza bola v pláne o tri hodiny v Sedle Laurín (ďalší prístrešok na mape, začínali sme byť skeptickí).
O stopy mackov nie je núdza
Z tejto trasy sme začínali mať dojem, že sa buď ide kamením vysypanou cestou alebo divokými húštinami a lúkami s vysokou trávou. Divočina začala na Danielovej chate a striedala sa s klasickými turistickými cestičkami. Kdesi na trase sme našli stratené slnečné okuliare, reku, že asi niekto zo skupiny stratil, tak sme ich vzali so sebou, ak by sme ich náhodou stretli. Okrem ľudských zásahov do prírody sme sa stretli aj s medvedími stopami v blate, tak sme zvýšili ostražitosť a našu hlasitosť. Nie, že by tie motorové píly nerobili dosť veľký rámus.
S civilizáciou sme potom prišli do styku pred Brestovou, kde sme už vstupovali na územie lyžiarskych stredísk. Na Brestovej v altánku sedela „naša“ skupinka turistov, a okuliare vrátili späť k svojej majiteľke. Posrandovali sme, že teraz aj my môžeme niečo stratiť a oni nám to radi prinesú.
Pokračovali sme do Sedla Laurín, kde nás mal čakať prístrešok. Ako už ten zákon schválnosti hovorí, a just nie! Týchto pár dosiek kedysi bývalo prístreškom, avšak živly a možno aj vandali sa postarali o to, aby bol nepoužiteľný.
Ten pocit, keď…
Opät sme zakempili na kmeni a začali hodovať. Tu nás opäť dobehla naša skupinka, urobili sme im fotku a pobrali sa ďalej. Sedlo Laurín je na prvý pohľad úplne obyčajné miestečko v objatí prírody. Mal/a si už pocit, že niečo tu nehrá, aj keď všetko vyzerá byť v poriadku? Ja som tu mala veľmi nekľudný pocit z lesa, akoby nás niečo pozorovalo. Najedli sme sa a šli sme rýchlo preč. Ten pocit ma nejaký čas neopúšťal, ale na Rudnej Poľane to už bolo v poriadku. Čakali sme tu nejaké výhľadíky, ale kopec bol zalesnený (ako takmer celý hrebeň).
Na Troch krížoch sme opäť dobehli našu partiu. Už sme si mohli aj všetci urobiť spoločnú fotku ako spoluturisti, škoda, že nám to vtedy nenapadlo. Partičku sme trochu vyspovedali, všetci sú stredoslováci a nocujú na Skalke, odkiaľ idú až na Kráľovu studňu. Ak to čítate, pozdravujem a dúfam, že ste prišli v poriadku. Z Troch krížov je krásny výhľad na okolité pohoria. Vidno Starohorské vrchy, Veľkú Fatru, Nízke Tatry, a kdesi na horizonte aj Západné Tatry. Tu sme nejakú chvíľu posedeli, vyvetrali nohy a nasávali slnko.
Odtiaľto to bolo kúsok na Velestúr, ktorým začína hlavný hrebeň Kremnických vrchov. Velestúr má skalnatý vrchol, s runovým nápisom vyrytým na skale. Z druhej strany vrcholu je menšia vyhliadka, a žltá značka ťa odtiaľto zavedie ku Chate Hostinec.
Krása hrebeňovky Kremnických vrchov
My pokračujeme ďalej po červenej až do Králického sedla. Úsek medzi Velestúrom a Králickým sedlom je podľa mňa najkrajším z celej hrebeňovky. Na Zlatej studni sa nachádza núdzový prístrešok s jednou lavicou vnútri, kde by sa v krajnom prípade dalo prenocovať alebo schovať sa pred búrkou.
Za Lopúchovým vrchom sa nachádza ďalšia krásna vyhliadka tým istým smerom ako na Troch krížoch. Víta nás nádherný výhľad na Veľkú Fatru a čučoriedkové kríky s presne jednou čučoriedkou.
Ani sa nenazdáme a už sme v Králickom sedle, kde schádzame z hrebeňa a smerujeme na Králiky po zelenej značke. Zostup bol pomerne strmý, ale zvládnuteľný. S 20 km v nohách sme sa už tešili na finálny zostup, sprchu a posteľ na apartmáne. Ešte sme mali pred sebou necelých 5 km, nohy boleli, plecia kričali. Už je to takmer rok, čo som horami niesla cez 10 kíl na chrbte. Keď sme vyšli z lesa, privítalo nás lyžiarske stredisko Králiky. Nedalo mi to, hovorím Matejovi, odfoť ma akože sa lyžujem. Podľa mňa z toho vznikla celkom vtipná fotka.
Ubolení sme zišli až dolu do dediny, ktorá sa zdala byť nekonečná a miestami aj strmá. Na apartmáne nás privítal pánko, ubytovali sme sa a padli sme. Niekto do sprchy, niekto do jedla. A nakoniec do postele.
Hrebeňovka Kremnických vrchov – z Králikov do Harmanca
Dnes nás čakalo takmer 15 km, prevažne klesania smerom do Harmanca, odkiaľ nám šiel autobus do Banskej Bystrice a prestup do Bratislavy. Začali sme trochu neskôr, vyrážali sme o 9tej a využili sme prímestský spoj, ktorým sme sa zviezli o dve zastávky vyššie na Králiky,, U Ruskov a ušetrili tým 1 km po asfaltke, takmer 100 m výškových a asi polhodinu času. Mali sme slušnú hodinovú rezervu. Odtiaľ sme šľapali včerajšou trasou po modrej značke popri lyžiarskemu stredisku až k rozdeleniu trás na modrú a zelenú. Včera sme prišli po zelenej, dnes ideme hore po modrej do Bystrického sedla. Celkovo sme od zastávky do sedla vystúpali asi 430 m na takmer 3 km. Na ráno aj s veľkými batohmi to bol slušný zaberák, vliekli sme sa ako slimáci. Za to radosť z dosiahnutia Bystrického sedla bola veľká.
Tu sme sa napojili na červenú značku a mali sme na nej ostať ďalších 7 km, kým zídeme z hlavného hrebeňa. Trasa bola príjemná, terén sa vlnil a my sme sa už začínali trochu rozhýbavať po náročnom včerajšom dni. Pred sebou sme mali vyhliadku na Skalke a Vyhnatovú ako najvyššie body dnešného dňa.
Skalka – ferratový svet
Na Skalke už sme už badali popularitu tejto časti Kremnických vrchov, stretávali sme rodiny s deťmi aj starších turistov. V okolí Skalky je možnosť liezť aj Via ferraty Komín a Trubačovu vežu – tu sme stretli naozaj davy turistov. Od Skalky až takmer po Sedlo Tunel prechádza aj Barborská cesta, na ktorej možno spoznávať dejiny baníctva na strednom Slovensku. Zároveň sa na tomto mieste napája aj Cesta hrdinov SNP.
Zo Sedla Tunel sa začína stupák na Vyhnatovú – najvyšší bod tohto dňa. Tejto časti trasy dominujú neprehľadné húštiny, kde človek ledva vidí pod nohy. Aby toho nebolo málo, pohltili nás aj mračná maličkých bledých mušiek. Mušky boli skrátka všade, v očiach, v nose, v ústach, vo vlasoch. Ešte lepšie, keď ich poryv vetra krásne vmetie do tváre. Na Vyhnatovej je kamenné ohnisko a priestor na posedenie. Tu sme si dali obed. Ešte stále sme mali priaznivé časové vyhliadky, dokonca s nádejou na nejaké to pivko v reštaurácii pri zastávke Harmanec,, Jaskyňa. Zvyšok našej červenej trasy bol vcelku príjemný, s občasnými náletmi mušiek v húštinách. Stretli sme aj pár ľudkov, niektorí išli už spomínanú SNP-čku. Našu skupinku zo včera sme už nestretli, museli byť už kdesi ďaleko pred nami.
Aby to nebolo také jednoduché
Na rázcestí Pod Tablou sme sa napojili na žltú značku, ktorá nás mala naviesť na modrú trasu smerom k Harmaneckej jaskyni a na autobusovú zastávku. Polovica žltej trasy bola schodná, i keď šmykľavá z množstva napadaného lístia.
Približne v druhej polovici sme prišli na spustošenú plochu pokrytú polámanými stromami, o značke sme nechyrovali a v tom sme už vedeli, že sa nám časová rezerva značne zmenší. Mapy síce ukazovali žltú značku krížom cez kalamitu, ale nedala sa nazvať schodnou. Smerom dole bolo vidieť akúsi neznačenú lesnú cestu, ktorá sa potom napájala na našu modrú značku. Pri všetkej opatrnosti sme sa trmácali pomedzi popadané kmene a cez mladé bučiny, Matej razil cestu a ja za ním. Nejak sme sa cez to presekali, dostali sme sa na lesnú cestu a na mňa už išiel stres z predstavy zmeškaného autobusu. Potrebovala som moment na zresetovanie stresovej reakcie a nastavenie mysle. Autobus stihneme a hotovo!
Ešte sme neskončili
Po chvíli sme sa napojili na modrú značku, dúfajúc, že nás podobná katastrofa na tejto trase už nestretne, a vydali sme sa svižným tempom ďalej. Cesta na Vápenicu bola zdanlivo nekončená. Nielenže sa nám modrá značka kde-tu stratila z dohľadu a museli sme pátrať v mapách, ale opäť sme narazili na to, čoho sme sa obávali. Nie, medveď to nebol, ale ďalšie popadané stromy, tentokrát obrovské kmene jeden cez druhý, značka v nedohľadne. Matej opäť razil cestu. Modrá trasa má obrovský potenciál poskytnúť nádherný zážitok z turistiky v divokejšej prírode, ale neudržiavanosť a zmätočné značenie ju robí skôr stresujúcim zážitkom. Kvôli veľkým popadaným stromom sme sa museli štverať po kmeňoch, obchádzať alebo bojovať s húštinami a neustále kontrolovať mapy. Kvôli času som ani nevyťahovala mobil, museli sme rýchlo prekročiť prekážky, nájsť značku a ponáhľať sa na autobus.
Adrenalínový zostup – alebo zbeh?
Na Vápenici nás privítala ešte posledná vyhliadka, kde som vybrala mobil a spravila rýchle fotky. Odtiaľto nás čakalo klesanie skalnatým bočným hrebeňom, ktorý bol pokrytý starým lístím. No, a ponáhľaj sa tadiaľto. My sme veru museli, kde sa dalo, sme aj pobehli.
Pri Harmaneckej jaskyni nás od autobusovej zastávky delil ešte niečo cez jeden kilometer, čo sme už museli dať behom, aby sme autobus vôbec stihli. Našťastie na chodníčku nebolo veľa ľudí, tých zopár nás ochotne pustilo pred seba, keď videli naše zbesilé tempo. Na zastávku sme dorazili asi 7 minút pred odchodom autobusu a konečne sme si vydýchli. Autobus smeroval z Harmanca do Banskej Bystrice, kde nás čakal hodinový prestup na spoj do našej domovskej Bratislavy.
Dojmy z hrebeňovky Kremnických vrchov
Hrebeňovka Kremnických vrchov je príjemná a nie príliš náročná na prevýšenia alebo príliš strmé úseky. Počas prvého dňa sme nastúpali približne 1100 m výškových na takmer 25 km trase, druhý deň nás čakalo takmer 15 km . Výstupy boli prevažne pozvoľné. Na druhý deň nám skrížili plány zmasakrované turistické trasy nad Harmancom, a v konečnom dôsledku bol tento deň únavnejší po fyzickej a mentálnej stránke, keďže sme boli v časovej tiesni. Kremnické vrchy sú divokejšie v porovnaní s obľúbenými trasami v národných parkoch, nestretneš tu veľa ľudí až na niektoré úseky – najmä v okolí Skalky.
Na trase sa nenachádzajú pramene, avšak na Skalke je možné doplniť tekutiny v bufete priamo na hrebeni. Nám tento výlet poslúžil ako útek pred horúčavami, na hrebeni fúkal studený vietor a miestami sme počas túry obliekli aj flysku. Túto túru odporúčam každému, kto je v procese zlepšovania kondície a chcel by sa vypracovať na náročnejšie prechody horami alebo aj skúseným horalom, ktorí obľubujú menej frekventované trasy a chcú si oddýchnuť v srdci našej krajiny.
Zhrnutie
Názov: hrebeňovka Kremnických vrchov: z Kováčovej na Králiky; z Králikov k Harmaneckej jaskyni na autobusovú zastávku
Lokalita: Kremnické vrchy
Značenie: červená značka z Kováčovej po Králické sedlo; zelená značka od Králického sedla na Králiky; zelená/prípadne modrá značka z Králikov do Bystrického sedla; červená značka z Bystrického sedla po rázcestie Pod Tablou; žltá a pokračujúca modrá značka od rázcestia Pod Tablou (žltá a modrá trasa sú v čase písania článku neprehľadné a zdevastované veternou kalamitou)
Obmedzenie: v zimnom období je červená značka na hlavnom hrebeni primárne bežkárskou trasou, kde je zákaz pešieho pohybu
Obtiažnosť: 3/5
Parametre: Kováčová – Králiky výstup 1 098 m a zostup 688 m na trase 24 km; Králiky,, U Ruskov – Dolný Harmanec,, Jaskyňa výstup 809 m a zostup 990 m na trase 15 km
Spoje: diaľková autobusová doprava BA-BB, taxík alebo prímestská autobusová doprava BB – Kováčová; prímestská autobusová doprava Dolný Harmanec,, Jaskyňa – BB; diaľková autobusová doprava BB-BA
Celú trasu nájdeš na tomto odkaze.
