Plán nášho výletu na najvyšší vrch Štiavnických vrchov Sitno sa zrodil približne pred rokom, keď som sa dávala dokopy po škaredom seknutí v krížoch (po polroku sa mi to aj podarilo). Po vyliečení som začala lietať po kopcoch, a plán trasy mi ležal v hlave, až kým nastal ten správny čas. Výstup na Sitno sme sa rozhodli uskutočniť medzi sviatkami, keď sme už v Bratislave o snehu ani nechyrovali. Vymysleli sme si teda výlet do Banskej Štiavnice, trošku si pozrieť malé historické centrum, na druhý deň na turistiku a naspäť domov.
Asi dva dni pred odchodom som na internete zachytila krásnu zasneženú a slnečnú fotografiu zo Sitna. V tomto čase oteplenia boli vo všetkých pohoriach výstrahy pred zľadovatelými turistickými chodníčkami, a nutnosť plnej zimnej výstroje a výzbroje. Toto zvlášť prízvukujem, pretože sme si zabudli retiazkové mačky, ale o tom potom.
Naše turistické ráno začalo príjemnými raňajkami na hoteli a asi 20 minútovým presunom autom z mesta k Počúvadlianskemu jazeru. Už od parkoviska človek vidí drevenú tabuľu so šípkou, kadiaľ na Sitno. Riadne sme sa vychystali, vytiahli sme paličky, a hor sa po zelenej hore. Sneh zatiaľ nebolo vidieť, postupne sme stúpali jemným briežkom. Z kopca tiekol sezónny potôčik, presne po vyznačenom chodníčku, čiže sme opäť otestovali naše turistické topánky s vynikajúcim výsledkom.
Sitnianska šmykľavka
S postupujúcim stúpaním sa začal striedať sneh a ľad s blatom. Z chodníčka sa čoskoro stala jedna veľká šmykľavka – tu prišlo uvedomenie chýbajúcej výstroje. Postup bol pomalý a opatrný. Ani to však nestačilo, a v jeden moment som si ľadovú šmykľavku aj patrične vyskúšala.
Krásne som sa šmykla asi o 10 metrov nižšie a prvé dva pokusy postaviť sa dopadli neúspešne. „Ja sa už nepostavím, idem domov…“ kričala som Matejovi, ktorý bol popredu. Nejak sa mi to predsa podarilo, a postupne som si to vystúpala už cez sneh pomedzi stromy a kry vedľa chodníčka. Až som dobehla Mateja, dali sme si menšiu pauzičku a trošku čaju.
Už ma chytali nervy z našej nepripravenosti, a Matej to na mne videl. Ale nechcela som im dať šancu pokaziť nám výlet. Koniec pauzičky, ideme pomaly ďalej.
Vyšli sme na rovinku, kde sa už ľahšie kráčalo aj po ľadovom chodníčku, snehu navôkol bolo zhruba po kolená, na modrej oblohe krásne svietilo slnko a mne napadla ďalšia dôležitá vec – zabudnuté lyžiarske okuliare s UV filtrom. No nič, človek sa očividne učí na vlastných chybách. Tu sme už boli na Tatárskej lúke, rozcestník nás naviguje na zelenú trasu, posledný stupáčik a už budeme hore.
Posledný úsek stúpania tvorí niekoľko setov schodov so zábradlím, ktoré uľahčujú pohyb v strmom a skalnatom teréne, zvlášť v zimnom období. Keďže nejaký čas nesnežilo, schody neboli zamrznuté ani zasnežené, a dobre sa stúpalo. Keď človek vylezie posledné schody, napravo sa dá ísť pozrieť na skalnú vyhliadku.
Odtiaľto vidno pozostatok prepadnutého sopečného krátera – kalderu Štiavnického stratovulkánu, v ktorom leží aj Banská Štiavnica. Viac o geologických zaujímavostiach tejto lokality sa dočítaš v pripravovanom populárno-náučnom článku o vulkanických pohoriach na Slovensku.
Obed s luxusným výhľadom
Keď sa poberieme z vyhliadky smerom ku oficiálnemu značeniu vrcholu, uvidíme rozhľadňu, a kúsok pod ňou aj Chatu Andreja Kmeťa, s možnosťou nocľahu aj v zimnej sezóne. V tomto roku na vrchole pribudol aj pamätník značkárov, ktorý hovorí o histórii značkovaných trás na Slovensku (vtedajšom Uhorsku).
Na chate podávajú občerstvenie, okrem iného aj kapustnicu a horúci čaj. Na chatovom posedení sedelo plno ľudí, ktorí využili krásny deň na potulky našou prírodou. My sme mali dosť svojich zásob, tak sme posedeli obďaleč s vlastným čajom a suchým obedom, užívajúc si výhľady Štiavnických vrchov, slnko a sneh (nabudúce už fakt treba vziať aj okuliare).
Po obede sme pokračovali v našej turistike smerom ku sitnianskemu hradu, resp. čo z neho ostalo. Miernym klesaním sme sa dostali k odbočke, a po chvíli sme prišli až k nenápadnej zrúcanine hradu z 13. storočia. Hrad slúžil na obranu banských miest pred nepriateľmi, taktiež bol súčasťou protitureckej línie. Z hradu už veľa neostalo, no aj tu sa nachádza ďalšia vyhliadka a nejaké to posedenie. My sme sa veľmi nezdržiavali, vrátili sme sa po odbočku a pokračovali sme ďalej po modrej.
Kde je značka?!
Zhruba ako sme minuli (v tomto čase výdatný) prameň Granty, ľadu na chodníčku ubúdalo, a blata a lístia pribúdalo. Tesne pred rozcestníkom Vlčia jama sa modrá a žltá značka spojili, a ďalej sme pokračovali po žltej. Klesanie bolo pozvoľné a príjemné. V jednu chvíľu sa nám však stratila žltá značka, a začala som mať podozrenie, že sme sa stratili. Hovorím, že som dlhšie nevidela značku. „To je dobré, ideme ďalej.“ velil Matej.
Čochvíľa nás to vypľulo na akejsi ľadovo-bahnitej cestičke. Konečne sme skontrolovali mapu, a samozrejme, boli sme trochu mimo (ja som ti to hovorila! :D). Cestička, na ktorej sme sa ocitli, by nás i tak naviedla na (opäť) žlto-modrú trasu, ale trvalo by to o čosi dlhšie. Rozhodli sme sa v istom bode napojiť naspäť na žltú značku, z ktorej sme zišli. Chvíľu sme pokračovali novou cestičkou (topánky opäť prešli náročným testom), potom sme trošku vystúpali cez húštinový les, a dostali sme sa naspäť na značku.
Od Tatárskeho jarku sa opäť spojila žltá značka s modrou až k Počúvadlianskemu jazeru. Cestou sme míňali staré banské odvodňovacie jarky, ktoré slúžili na odvod vody z baní počas aktívnej ťažby. Na trase sa stále striedali blatisté a zľadovatelé úseky, miestami sa ešte udržal aj sneh. Zvyšok trasy k Počúvadlianskemu jazeru bol pohodový, a z mojej strany aj zvlášť ostražitý, netúžila som zasa zísť zo značeného chodníčka a z núdze si predlžovať trasu.
Dojmy z okruhu na Sitno
Okruh z Počúvadlianskeho jazera bol veľmi pekný, viem si ho predstaviť ísť aj za väčšej zimy, resp. snehu. V lete je táto trasa pravdepodobne oveľa frekventovanejšia (i keď už teraz bolo dosť ľudí), tak ak sa chceš vyhnúť davom, odporúčala by som radšej zimnú verziu. Bohužiaľ neviem povedať presné celkové trvanie trasy, nakoľko som si na začiatku výstupu zabudla na hodinkách zapnúť aktivitu. Túru sme mohli začať cca medzi 9-9:30. Časť trasy zo Sitna k jazeru aj so zablúdením nám trvala 2:37, s príchodom k jazeru okolo 14:30. V tom je zahrnutá aj poriadna obedová prestávka na vstrebanie snehovej nádhery a hrejúceho slniečka.
Zhrnutie
Názov: Sitno 1009 m n.m.
Lokalita: Štiavnické vrchy
Značenie: z Počúvadlianskeho jazera po zelenej, od Tatárskej lúky cez Sitno až po Vlčiu jamu po modrej, odtiaľ po žltej naspäť k Počúvadlianskemu jazeru
Obmedzenie: bez sezónnych obmedzení
Obtiažnosť: 2-3/5 – na Sitno stupák, potom už príjemná prechádzka
Trvanie: 3:21 podľa máp
Parametre: 314 m stúpanie aj klesanie
Parkovanie: parkovisko pri Počúvadlianskom jazere, v lete asi spoplatnené, na konci roka tam nikto parkovné nevyberal
