Asi dva týždne pred týmto krásnym víkendom sa mi ozvala kamoška Anda, či nepodnikneme nejakú turistiku počas septembrového predĺženého víkendu. Táto ponuka ma okamžite zaujala a potešila, nakoľko väčšinou chodím po kopcoch s priateľom alebo po novom aj sama. A tak sme začali preberať možnosti, a nakoniec to vyhrala hrebeňovka Veľkej Fatry. Ani jedna ju nemáme pochodenú, a obe sme ju mali v hľadáčiku.
Deň 1 vo Veľkej Fatre
Našu cestu sme začali 15.9. skoro ráno z Bratislavy, odkiaľ sme sa vlakom dopravili do Ružomberka. V Ružomberku sme si hodinový prestup krátili „chutnou“ kávou z automatu. Sadli sme na autobus smer Liptovské Revúce. Nás obe naši blízki zásobovali správami o výskyte medveďov, no nenechali sme sa odradiť.
V Liptovských Revúcich na rázcestí Teplô nás pri výstupe z autobusu hneď privítal (alebo nám skôr dal facku) smrad ako z kafilérie. Nič no, ideme. Našu turistiku sme začali v bode Hájovňa pred Teplou dolinou. Smerovali sme na útulňu Limbu pod Rakytovom, kde sme plánovali náš prvý nocľah.
Cesta na útulňu po žltej značke viedla najskôr asfaltkou, postupne prechádzala do kamenistej cestičky, až sa z nej stal turistický chodníček. Výraznejšie stúpanie sa začalo v druhej polovici trasy. Chodník vedie pomedzi skalky, popri Teplom potoku, miestami trochu divočinou. Samotný výstup k útulni Limba nám netrval viac než dve hodiny, dorazili sme ešte okolo poludnia.
Útulňa Limba pod Rakytovom
Počasie prialo nám aj výhľadom, a mohli sme sa pokochať pohľadom na Nízke Tatry zaliate slnkom a pohybujúce sa oblaky. Na útulni bol chatár Vojto s chatárkou Erikou (a mačičkou, strážkyňou piva). Tu nám pripravili kráľovské občerstvenie v podobe džemových šišiek a piva. Tu sme hodnú chvíľu posedeli, na slnku sme si usušili chrbty spotené od batohov a vyvetrali nohy.
V ten deň sme ešte chceli vystúpiť na Rakytov, známy veľkofatranský vrchol s povestnými kruhovými výhľadmi do širokého okolia. Na útulni sme odľahčili ťažké batohy a hor sa na Rakytov! Cestou hore sme si užívali pribúdajúcich výhľadov, a zároveň sme pomýšľali na zajtrajšiu hlavnú túru hrebeňom Veľkej Fatry. Predpoveď počasia hovorila ráno o 7 °C, možnože aj s poriadnou rosou, ak nie oblačnosťou.
Rakytov
Na vrchol sme to zmákli za hodinu z útulne, aj s prestávkami na fotenie a obdivovanie hôr. Odtiaľto sme už videli nielen Nízke Tatry, ale aj celú Lúčanskú a časť Krivánskej Malej Fatry, Chočské vrchy, Západné Tatry, a z druhej strany zasa pokračujúci hrebeň Veľkej Fatry s dominantným Čiernym kameňom a ikonickou Ploskou.
Hore sme nejaký čas pobudli, pofotili sme výhľady aj seba, ja som si zacvičila SM systém. Keď už si raz kripel a chrbát ťa nie vždy poslúcha… Musím povedať, že toto bolo zatiaľ najzaujímavejšie miesto, kde som ho cvičila.
Oblohou sa prevaľovali oblaky, fúkal vietor, a keď už nám začala byť zima (rozumej, keď slniečku nechcel ustúpiť jeden tvrdohlavý veľký mrak), pobrali sme sa späť na útulňu. Na večeru sme si dali párky a cícerový prívarok, a ako dezert nesmeli chýbať šišky.
Na moju radosť som si mohla dať pečiatku do môjho nového turistického denníku ako pamiatku na náš krátky pobyt. Okrem nás bola zatiaľ na útulni iba jedna trojčlenná rodinka, ktorá si vypĺňala čas hraním kariet a pexesa. Ešte mali doraziť ďalší štyria ľudia, a tí prišli takmer za tmy.
Samotná útulňa sa skladá z dvoch častí, na prízemí z oddelenej chodby a väčšej miestnosti rozdelenej na kuchynku a jedáleň. Poschodie je celé vyhradené na spanie, s matracmi a vankúšmi. V noci sa kúrilo v piecke, a v spacáku bolo teplúčko až do rána.
Deň 2 vo Veľkej Fatre
Prebudili sme sa do prekvapivo teplého rána. Z východnej strany slniečko vyhrialo vzduch, a pripravilo nám nádherný výhľad na Nízke Tatry aj so zvyškami rannej inverzie.
Po výdatných raňajkách sme si zbalili batohy opäť do plnej hmotnosti, a vyrazili sme na naše dobrodružstvo. S vidinou 20 km pred nami a hmotnostným šokom z batohu sa človeku zdá, že s ním do ďalekého cieľa nedôjde. Postupom čase si ale chrbát aj nohy zvyknú na tých extra 10 kíl, čo musia celý deň vláčiť. Hrebeňovka Veľkej Fatry môže začať.
Malá zmena plánu
Dnes sme sa rozhodli obísť Rakytov traverzom po žltej značke zo severného na južné sedlo v rámci šetrenia času a kolien. Namiesto opätovného výstupu sme si dopriali divokejšiu cestičku lesom, ktorá nebola práve ukážkovo udržiavaná. Miestami húština, popadané kmene, a, samozrejme, blato. Taká prekážková dráha. Boli sme rady, keď sme vyšli na južnom rakytovskom sedle, kde sa nám naskytol pohľad na Minčol. Vrchol Minčola sme tiež obchádzali traverzom po značke. Hore vedie neznačená trasa, ktorá sa potom opäť napája na turistickú značku.
Z úpätia Minčola sa nám otvorili výhľady na spomedzi stromov vykúkajúci vápencový Čierny kameň, Ploskú a Borišov. Na tomto ikonickom mieste by bola škoda neurobiť photoshooting.
Do sedla Čierny kameň sme prešli relatívne rýchlo. Tu sme už pocítili turistickú atraktivitu lokality. Ďalšou zastávkou malo byť sedlo Ploskej, kde sme si naplánovali menšie občerstvenie pred výstupom na vrchol. Trasa vedie náučným chodníčkom, a zdá sa nekonečná, najmä ak už človeku začína škvŕkať v žalúdku. Prechod lesom nám opäť spríjemňovalo preliezanie kmeňov stromov. Keď sme vyšli z lesa, zrazu sa pred nami zjavil mohutný masív Ploskej.
Hurá na Ploskú!
Počas stúpania do sedla Ploskej som bola už trochu unavená a nervózna. Hlad robí svoje. Andina hláška „Už iba kúsok.“ tomu veľmi nepomáhala. V sedle nás privítal poriadny vietor, pred ktorým sme sa neúspešne snažili skryť v turistickom prístrešku pod sedlom. Vietor ale fúkal priamo dnu, čiže závetrie sme si veľmi neužili.
Vnútri sedela skupinka turistov aj s dvoma psíkmi. Ľudkovia boli milí, chystali sa na Ploskú a Borišov. Pes sa labkou dožadoval môjho jedla, až ho museli majitelia držať pri sebe. Občerstvili sme sa, a vyrazili sme na Ploskú. Zo sedla to bol trochu stupáčik mojim klasickým štýlom, s milión prestávkami.
Ploská je populárny vrchol, častokrát je predmetom jednodňovej turistiky aj s nasledovným výstupom na Borišov. My sme si Borišov nakoniec nechali na inokedy. Na Ploskej sme si pekne posedeli, poriadne sa najedli, a tešili sme sa na cestu hlavným hrebeňom Veľkej Fatry.
Keď ťa obehnú aj dôchodcovia
Ďalej sme pokračovali už po červenej značke (Veľkofatranská magistrála) smerom na Chyžky, popod Suchý vrch na Ostredok, Krížnu a Kráľovu studňu. Kdesi medzi Chyžkami a Suchým vrchom sme stretli partiu aktívnych dôchodcov, ktorí si počas pekného víkendu vybehli na turistiku. Asi trikrát sme sa s nimi obehli, pretože sme v jednom kuse z rôznych príčin stáli. Najprv voda, potom smrkať, potom odzipsovať gate, potom začínajúci pľuzgier, no proste furt dačo.
Pod Suchým vrchom sme sa ešte zastavili doplniť zásobu vody v prameni kus od salaša. K prameňu nás doviedli drevené tabule. Doplnili sme vodu, a pobrali sme sa ďalej. Iróniou je, že sme z doplnenej vody takmer nepili, keďže nás neskôr zastihol poriadny nečas, ale dostaneme sa k nemu.
Z úpätia Suchého vrchu sa nám naskytol ohromný pohľad na najvyšší vrch Veľkej Fatry – Ostredok. Slnko sa krásne hralo so scenériou, a opäť sme sa museli zastaviť, aby sme vstrebali túto nádheru. Stále bolo veterno, a v diaľke sme videli hustý dážď, ktorý nás pri tomto vetre nepochybne zastihne už na Ostredku.
Čo nás čaká a neminie
Pod Ostredkom sme vytiahli pláštenky, zazipsovali nepremokavé bundy, a vydali sme sa do blížiaceho sa nečasu. Ako sa hovorí, neexistuje zlé počasie, iba zle oblečený turista. Myslím si, že zlé počasie teda existuje, asi nikto by si neprial ostať v búrke alebo víchrici na hrebeni, ale toto našťastie nebola búrka. Keď sme vyšli na Ostredok, už bolo naokolo mlieko, ktoré nás obralo o výhľady.
Nezdržiavali sme sa, počasie sa horšilo, a z popŕchania sa stal regulérny dážď, ktorý spolu s vetrom a nekonečnou belobou vytváral dojem nikdy nekončiacej výpravy za abstraktnou predstavou teplej sprchy. Od Ostredku až po Krížnu sme nevideli naokolo nič, v protismere sme stretli iba zopár turistov s pončami vejúcimi vo vetre.
Cez Frčkov sme iba tak prefrčali. Tesne pred Krížnou sa mi podarilo skontrolovať mapu, a až ona mi prezradila, že by sme už mali vidieť vysielač na Krížnej. Milý vysielač sme kvôli hustej hmle uvideli až úplne zblízka. Pokračovali sme ďalej rýchlym krokom, a s pribúdajúcimi kilometrami v nohách pribúdali aj bolesti rôznych častí tela, ktoré už odmietali trpieť toto moje bláznenie. Hold, museli to ešte niekoľko kilometrov vydržať.
Za Krížnou sa hmla začínala trhať, a zrazu sa po oboch stranách otvorili obmedzené výhľady. Až k horskému hotelu Kráľova studňa striedavo pršalo a fúkalo, my sme už boli premočené od pása dole. Nehovoriac o totálnych bazénoch v topánkach. Bola nám už zima, a vidina teplej sprchy nás poháňala vpred.
Už takmer nad Kráľovou studňou bol úsek hrebeňa doslova posiaty medvedími fekálnymi stopami, až nás to udivilo, a zároveň zamrazilo. Počas celej výpravy sme nezahliadli žiadne výrazné pobytové znaky medveďa blízko turistického chodníčka. Zišli sme dolu k hotelu, učlovečili sme sa, a pustili sa do jedla.
Horský hotel Kráľova studňa – civilizácia na hrebeni
Horský hotel Kráľova studňa ponúka dva typy ubytovania, turistické a hotelové. My sme si vystačili s turistickým, t.j. spoločná 8 lôžková izba. Zhodou okolností sme tu boli samé dve. Tu sú poskytnuté postele s matracom, vystačili sme si so spacákmi. Ako človek s istými nadobudnutými nárokmi na matrac môžem toto ubytovanie odporučiť aj tomu, kto nepreferuje typické mäkké hotelové matrace. Ráno som sa v pohode postavila bez seknutia v krížoch, čiže za mňa na jednotku :).
Na horskom hoteli Kráľova studňa som si mohla dať do turistického denníka ďalšiu pečiatku, no v mojej nekonečnej únave z uponáhľaného pochodu hrebeňom som milú pečiatku odtlačila presne naopak.
Deň 3 vo Veľkej Fatre
Na tretí deň sme sa zobudili do hmlistého rána, pojedli sme čo-to z našich zásob, a pomaly sme sa pustili dolu červenozelenou trasou. Mali sme namierené do Dolného Harmanca, odkiaľ sme sa autobusom chceli dopraviť do Banskej Bystrice, a domov. Bola to rozbitá kamenistá cesta, občas sme stretli aj nejaké to auto, a dokonca aj turistický autobus.
Zostup bol príjemný, počasie sa postupne vyjasňovalo, a vyšlo aj slniečko. Neskôr sme sa držali už iba zelenej značky, ktorá nás v druhej polovici cesty previedla Túfnou dolinou. Tu sa už terén zmenil na poriadnu divočinu, chodníček bol zarastený, ale ešte viditeľný, a takmer celá trasa bola jedna veľká prekážková dráha. Častokrát sme museli preliezať popadané kmene stromov, pretínať potok alebo hľadať značku.
Tesne nad dedinou sme prechádzali popri jednokoľajovom Čremošnianskom tuneli, ktorý je najdlhším železničným tunelom na Slovensku (kedysi v celom Československu) s dĺžkou približne 4,7 km.
Posledné úseky na asfaltke nás už trochu otravovali, plecia sa už opäť nespokojne ozývali, a tak sme sa po príchode na autobusovú zastávku v Harmanci hneď zložili na zem, a započal zaslúžený oddych.
Dojmy z hrebeňovky Veľkej Fatry
Toto bola moja premiéra vo Veľkej Fatre, a okamžite som si ju zamilovala, aj napriek nie ideálnemu počasiu na hlavnom hrebeni. Celkovo mala hlavná sobotná turistika 21,4 km s prevýšením 982 m (v tom je zarátaná aj odbočka k prameňu). Celkové trvanie turistiky so všemožnými pauzami bolo niečo cez 9 hodín. Zatiaľ som videla iba kúsok z Veľkej Fatry, ale určite stojí za to poriadne ju preskúmať, a prechodiť hlavný aj vedľajšie hrebene z rôznych strán.
Táto hrebeňovka bola pre mňa istým spôsobom aj experimentálna, keďže som chceli skúsiť menší batoh na dlhšiu cestu, no už to asi nikdy neurobím. Daný 30 l batoh nie je úplne prispôsobený na pohodlné nosenie takejto záťaže, a z tejto bolestivej skúsenosti sa do budúcna poučím. Teším sa, aké nedostatky v mojom vybavení a plánovaní vychytám na mojich ďalších potulkách horami 🙂.
Zhrnutie
Názov: hrebeňovka Veľkej Fatry od Rakytova po Kráľovu studňu
Lokalita: Národný park Veľká Fatra
Značenie: z Liptovských Revúc žltou k útulni Limba a až do Južného rakytovského sedla, zelenou a opäť žltou na Ploskú, z Ploskej po červenej až k horskému hotelu Kráľova studňa, od Kráľovej studne červeno-zelenou a zelenou na zastávku Dolného Harmanca
Obmedzenie: bez sezónnych obmedzení
Obtiažnosť: 4/5 kvôli šialenému tempu na hrebeni z dôvodu „úteku“ pred počasím
Trvanie: cez 9 hodín
Parametre: 21,4 km/ prevýšenie 982 m
Spoje: vlakom z Bratislavy do Ružomberka, z Ružomberka autobusom na zast. Liptovské Revúce, Nižná Revúca, r. Teplô; naspäť z Dolného Harmanca autobusom do Banskej Bystrice, a odtiaľ autobusom do Bratislavy
