Hrebeňovka Lúčanskej Malej Fatry od útulne Javoriny pod Kľakom po chatu Javorinu pod Veľkou Lúkou
Hrebeňovka Lúčanskej Malej Fatry – deň 1
Hrebeňovku Lúčanskej Malej Fatry (aspoň čiastočnú) som sa rozhodla absolvovať sama, nakoľko sa mi na daný víkend nepodarilo zohnať spoločnosť ďalšieho podobne založeného blázna. Nevadí, bude sranda, hovorila som si. Čo na tom, že som ešte na žiadnej nebola? Všetko je raz po prvýkrát. 🙂
Z Bratislavy som sa vlakom dopravila do Prievidze, a odtial autobusom do Fačkovského sedla. Pri výstupe z autobusu vo Fačkovskom sedle sa ma šofér pýta, či idem sama. Veru, sama. Hneď na to sa nastupujúci cestujúci s batohom pridá, že sama istotne nebudem, pretože tam sú medvede. Nečakala som, že strašenie medveďmi príde ešte pred začiatkom celej výpravy 🙂 ale dobre, ide sa. Sprej na medvede som pre istotu mala.
Hurá na Kľak!
Prvým kopcom hrebeňa Lúčanskej Malej Fatry je Reváň. Ja som si ho obišla bočným chodníčkom, ktorý pôsobil dojmom oficiálnej trasy (alternatívna trasa je zaznačená aj na mapách a bola značne frekventovaná). Už tu ma privítal miestami blatistý chodníček, ktorý bol predzvesťou do ďalšieho dňa. Cestou na Kľak míňam Sokoliu skalu, kde bolo potrebné zapojiť vyššiu koordináciu končatín s turistickými palicami kvôli skalnatému terénu. Les a skaly vytvorili nádherné prostredie, ktoré by mackovia mohli mat radi, nebyť turistického ruchu. Tesne pod Kľakom sa začali vynárať výhľady na okolité kopce – Strážovské vrchy.
Cestou na Kľak som stretávala poväčšine turistov mieriacich naspäť do Fačkovského sedla. Avšak, ešte nejakú chvíľu chodili ďalší turisti hore. Okrem turistov-sólistov a malých skupiniek som na vrchole stretla partiu chlapov (cca 10 kusov), ktorí tu už asi hodnú chvíľu popíjali. Z ich rozhovoru vzišlo, že sa dnes poberú kempovať do Vríčanského sedla, ktoré je odtiaľto 1:40 po červenej.
Pobrala som sa pohľadať útulňu, kde som plánovala nocľah, dúfajúc, že nestretnem podobných expertov, ktorí si chodia na hory robiť párty. Zišla som naspäť k smerovníku Pod Kľakom, kde som sa pobrala po zelenej do lesa. Po chvíli sa cestička odpojila z turistickej trasy, a šla trochu nenápadným vychodeným chodníčkom. Prišla som najprv k prameňu, a hneď od neho som uvidela aj útulňu.
Premiéra na útulni Javorina
Útulňa vyzerala prijateľne, nejaká dobrá duša nachystala aj drevo na kúrenie/opekanie. Najskôr so slovenskými, a potom aj s českými spoluturistami sme sa dali do reči, a bol z toho nakoniec príjemný večer pri nezapálenom ohnisku, a naokolo pobehoval pes dožadujúc sa pozornosti. Poľský turista prišiel na útulňu až o jedenástej v noci.
Nakoniec sme prespávali v zložení traja Slováci, dvaja Česi, jeden Poliak a jeden pes. Prespávajúci boli ohľaduplní, a ani sme si veľmi navzájom nezavadzali.
Moji slovenskí spoluturisti boli starší pár na viacdňovom treku, turisti ako hrom (ako sme pri rozhovore zistili, nebývame vlastne až tak ďaleko od seba, iba v susednej mestskej časti hlavného mesta). Mali sme spoločný cieľ, dôjsť na chatu Javorinu pod Veľkou Lúkou.
Hrebeňovka Lúčanskej Malej Fatry – deň 2
Budík nastavený na piatu hodinu rannú, ne-rýchle raňajky, chaotické pobalenie sa, a môžeme vyraziť na Kľak. Najskôr sme šli my traja spolu, cestou z Kľaku po červenej značke som už šla svojim pomalším tempom.
Zostup z Kľaku po červenej bol poriadne šmykľavý, miestami až blatový a nie veľmi príjemný. Moja opatrnosť však nestačila na to, aby som sa nestrepala na skalnatom chodníčku. Môžem teda vyhlásiť, že túto cestu som absolvovala priam krvopotne.
Schytal to lakeť, a vlastne nejakým spôsobom celé telo, keďže som sa mierne skotúľala spolu s celým batohom. Využívam moju pojazdnú lekáreň a pokračujem v ceste. Opatrne zostupujem za intenzívneho používania turistických paličiek, na teraz je s pádmi koniec. Ďalší ešte len príde…
Divočina pod Kľakom – začiatok hrebeňovky Lúčanskej Malej Fatry
Pod Kľakom sa vchádza do lesa, ktorý je miestami tak zdivočelý, že človek nevidí chodník, aj keď ho pod nohami cíti. Mladé bučiny tu prerastajú do neprehľadných húštin, až z toho pri prechode nimi mrazí. Húštiny sa striedali s otvorenejším lesom, a miestami trasa vykukla na hrebeni. odkiaľ boli pekné výhľady na dnešný východzí vrchol Kľak.
Pozorovanie vzďaľujúceho sa Kľaku vo mne umocnilo dobrý pocit z turistiky, kam sa človek až dôkaze dostať po vlastných, no zároveň aj obavy, či ma moje nohy donesú v zdraví až do cieľa, na Veľkú Lúku a chatu pod ňou.
Tesne nad Vríčanským sedlom sa dostávame k ďalšiemu pádu. Šmykľavý blatový chodníček a moje zodraté topánky ma zradili, a v jednom momente som sa opäť skydla na jeden bok. Už som bola zablatená od lýtka až po predlaktie na pravej strane, ako ozajstná nemotorná žena z lesa.
Na Skalkách som si urobila dlhšiu prestávku s výhľadom na ďaleký Kľak a informovanie blízkych o mojom postupe (a že ma ešte nezjedol medveď). Na Hnilickú Kýčeru to boli približne dve a pol hodiny, no musela som k tomu ešte prirátať nejakú časovú rezervu kvôli môjmu všeobecne pomalému výšľapu do kopca. O Hnilickej Kýčere sa v blogoch píše ako o najhoršom kopci tejto hrebeňovky, tak som naň bola zvedavá.
Legendárna Hnilická Kýčera
V sedle pod Hnilickou Kýčerou je pekný priestor na stanovanie. Otvorená plocha s ohniskom a lavičkami, pri nej zvon, ktorým som si zazvonila na povzbudenie a zahájenie výstupu, hneď po menšej pauze na doplnenie energie. Hor sa na Hnilickú Kýčeru!
Samotný výstup je veľmi strmý, ako napísala jedna nemenovaná blogerka, takmer rovno hore. V lese bolo ešte blato, chodníček bol vyšmýkaný a mňa chcela každú chvíľu gravitácia stiahnuť dolu. Hovorila som si, že sa za žiadnu cenu nesmiem skotúľať, najmä už vo vyšších častiach, inak by som skončila zasa až dole, a rozhodne to nechcem absolvovať dvakrát.
Po nespočetných kratučkých prestávkach pri stromoch ako istiacich bodoch a priebežných motivačných pokrikoch som kopec zdolala, a na vrchole som si dopriala hodinovú prestávku, užívajúc si výhľady na vzdialený Kľak aj blížiace sa Martinské hole.
Sólo hrebeňovka Lúčanskej Malej Fatry frčí
Cestou do sedla za Usypanou skalou som stretla ďalšie dve sólo turistky, jedna z nich šla celú hrebeňovku Lúčanskej Malej Fatry, až zo Strečna. Stretnutia s ostatnými turistami, a najmä sólo turistkami, ma neskutočne povzbudili a utvrdili v tom, že je plne akceptovateľné, a dokonca až úžasné, ísť na dlhšiu turistiku ako sama žena. Aj napriek rôznym rizikám od náhodných úrazov cez stret so zverou až po nevyberanú spoločnosť iných turistov. Pravdou ostáva, že v istom zmysle rizikové je už vykročiť z vlastného bytu a ísť do mesta, a netreba nad tým prehnane rozmýšľať.
Po Hnilickej Kýčere sa cesta hodnú chvíľu tiahla lesom, stúpanie striedalo klesanie, až do sedla Majbíkova. Potom nasledoval strmý výstup na Kopu a kríza. Dám to? Vyjde mi voda? Čo tu šuští v húštine? Už som unavená… Človek si ale rýchlo uvedomí, že na takéto vyšilovanie teraz nie je čas, a proste sa musí ísť ďalej, pretože sa musí spoľahnúť iba sám na seba. Ďalší stupák viedol na otvorené priestranstvo Hornej Lúky.
Tu som si pochutila na čučoriedkach a urobila som si ďalšiu dlhšiu pauzu, sily už začínali trošku dochádzať. Vybrala som sa na prieskum k neďalekej zhorenej útulni a prameňu, ktorý bol veľmi výdatný a príjemne studený. Osviežená, a s asi tristopäťdesiatymprvým dychom som sa vybrala zdolať Veterné. V lese už pomaličky ubúdalo svetla, i keď to ešte stále bolo schodné aj s rezervou. I tak som si pre istotu vyspevovala. Spievať v lese počas turistiky silne odporúčam, máte rozcvičenú bránicu, a ak zrovna nemusíte dychčať hore kopcom, je to príjemné spestrenie celodenného sólo pochodu.
Blížim sa do cieľa!
Na Veternom (ako inak) fúkal vietor, no výhľady boli nádherné. Pri pohľade za seba som videla scenériu prejdeného hrebeňa, a v obrovskej diaľke Kľak, spod ktorého ma moje vlastné nohy doniesli až sem. Na Veternom som sa veľmi nezdržala, pauza na vodu, sms chatárovi, že sa už blížim a ideme ďalej.
Cesta na Veľkú Lúku sa zdala byt nekonečná, no prišla som k vysielaču o 19:40, s ohromným pocitom, že som to dokázala. Pokochala som sa výhľadom zaliatym teplými farbami onedlho zapadajúceho slnka. Povinná fotka, informovanie známych o úspešnom dosiahnutí cieľa, a hurá ubytovať sa na chate.
Chatár ma pri príchode oslovil menom a rovno načapoval aj pivo. Vidina dobrého čapovaného piva na chate sa neraz postarala o pozdvihnutie morálky. S vynikajúcou šošovicovou polievkou na večeru a pivom za zapitie (a potom ešte jedným) som oslávila môj úspešný prechod hrebeňom Lúčanskej Malej Fatry. Na ďalší deň ma čakal už iba dvojhodinový zostup po žltej značke do Martina, a doprava naspäť do Bratislavy.
Dojmy zo sólo hrebeňovky Lúčanskej Malej Fatry
Celodenná turistika „od svitu do mrku“ človeka preverí, obzvlášť, keď ide sám. Na dlhých trasách je obzvlášť dôležitá zásoba vody a veľa malých porcií ľahkého energeticky bohatého jedla. Do budúcna samej sebe odporúčam zredukovať množstvo zbalených vecí (batoh sa istotne dal ešte viac odľahčiť).
Celkovo som za celý deň stretla do 10 turistov na hrebeňovke (plus partiu okolo 10 chlapov, čo kempovali vo Vríčanskom sedle), no boli aj ľudoprázdne úseky, kedy som hodiny šla úplne sama. Zo zloženia prespávačky na útulni usudzujem, že hrebeňovka Lúčanskej Malej Fatry je asi celkom populárna, a viacerí ju prechádzajú pomalším tempom s využitím táborísk vo Vríčanskom sedle a pod Hnilickou Kýčerou.
Moju prvú hrebeňovku, prvý ozajstný celodenný pochod, a navyše osamote, hodnotím veľmi pozitívne, aj vzhľadom na prežitú plejádu emócií, posúvanie svojich limitov, a testovanie vytrvalosti a kondície. Oceňujem, že som sa vďaka tomuto výletu posunula ďalej ako turistka, a nadobudla istú novú perspektívu.
Musím však dodať, že túto cestu som intenzívna pripravovala, plánovala trasy a alternatívy v prípade rôznych komplikácii, kontrolovala som predpoveď počasia, možnosti prespania a núdzových kontaktov, samozrejmosťou je poistenie na hory.
Zhrnutie
Názov: spod Kľaku (1352 m n.m.) na Veľkú Lúku (1476 m n.m.)
Lokalita: Lúčanská Malá Fatra
Značenie: z Fačkovského sedla žltou na Kľak, z Kľaku k útulni po zelenej a kúsok neznačenej, z Kľaku na Veľkú Lúka po červenej
Obmedzenie: bez sezónnych obmedzení
Obtiažnosť: 4/5 – celodenná túra s veľkým prevýšením
Trvanie: 10:20 podľa máp, u mňa takmer 14 hodín aj s prestávkami
Parametre: 26 km/ 1566 m stúpanie a 1317 m klesanie
Typ: hrebeňovka
Spoje: z Bratislavy vlakom do Prievidze, z Prievidze autobusom do Fačkovského sedla; z Martina vlakom do Vrútok, z Vrútok vlakom do Bratislavy
